Cestujem O materstve Život s Adamkom

Prečo s Adamkom nevyhľadávame tzv. “baby-friendly” miesta

27.1.2019

Hľadala som v dvoch cestovateľských skupinách informácie a keďže som mala viac času, chcela som sa zapojiť do nejakých diskusií. Prechádzala som príspevky a trošku sklamane zistila, že žiaľ, nemám ako poradiť. Väčšina dotazov sa totiž týka práve „baby-friendly“ miest. A mne došlo, že také vlastne vôbec nepoznám.

Alebo vlastne netuším, čo si mám pod tým predstaviť. Väčšinu hotelov, kde sme s Adamkom bývali, by som odporúčala, no neoznačila by som ich ako baby-friendly. V podaktorých možno bol prebaľovací pult, detská stolička v reštaurácií alebo pár hračiek. No to už je dnes bežné na veľa miestach.

Keď cestujeme, a je jedno či na víkend alebo týždeň, alebo si len ideme sadnúť do nejakého podniku, neriešime, či je to „vhodné pre deti“. Či má herničku, status „baby friendly“ alebo detský kútik.

Priority pre nás sú dobré hodnotenia, vhodná lokalita, veľká posteľ (Adam spáva s nami, takže prísteľku ani detskú postieľku nepotrebujeme), ideálne WiFi (občas musí manžel pracovať), ak ideme s autom i parkovanie, preferujeme raňajky a samozrejme rozumnú cenu.

Miesto, kam vyrazíme, si vyberáme podľa záujmu. Niekedy máme lacné letenky, pozeráme na dobrú dostupnosť alebo ideme za niečím, čo chceme navštíviť. Na mieste samozrejme pozrieme, či sú tam i atrakcie viac mierené na deti (napríklad ZOO či akvárium), ale nerozhodujeme sa podľa toho, či máme kúsok od hotela aquapark alebo reštaurácia varí extra detské menu. Božinku, však v San Franciscu sme bývali v najhoršej možnej štvrti v Tenderloin (čo ale bolo omylom a už by sme si to nezopakovali).

Do podniku ideme za dobrým jedlom a na základe odporúčaní, nie preto, že je tam veľká herňa. Detská stolička poteší, ale nie je podmienkou. Medzi 6. až cca 12-13. mesiacom som mu väčšinou nosila jeho vlastné jedlo, keď sa rozjedol, objednal si minimálne jeden z nás to, čo sme vedeli, že Adamkovi chutí. Kuracie prsia a zeleninu vám spravia všade.

Samozrejme iná situácia je, keď idem s kamarátkami a ďalšími deťmi posedieť v Brne. To vyhľadáme detský podnik, aby sa deti samé zahrali a my sa aspoň trochu porozprávali.

Samozrejme iná situácia je, ak podnik alebo hotel nie sú vôbec pre deti. Tam sa netlačíme a rešpektujeme rozhodnutie majiteľov.

Čo som počas cestovania vypozorovala, tak je to fakt, že deti žijú všade. A čo som vypozorovala na Adamkovi, tak že sa učí. Pozoruje a opakuje. Osvojuje si spoločenské správanie.

Zrovna tento víkend sme boli v Zikmundove, čo je úžasné miesto, ktoré si však najviac užijete bez detí. Praje dlhým raňajkám i niekoľkohodinovým večeriam. Boli sme pripravení na to, že o toto prídeme a s Adamkom pobyt v ich kuchyni skrátime na minimum. A viete čo? V sobotu zvládol takmer trojhodinovú večeru! A to tam nemajú ani len stolík s pár hračkami!

Vždy, keď s Adamkom niekam ideme, snažíme sa byť pripravení. Obľúbená kniha a hračka nechýbajú. Niekedy vytiahneme i tablet, ale to sa stáva len výnimočne. No najväčší základ úspechu je vedieť, či to zrovna Adam zvládne. Sú chvíle, kedy vieme, že to nemá cenu ani len skúšať. Nesmie byť unavený, podráždený ani veľmi hladný. Je skvelé, ak sa predtým vybehal niekde vonku, nemá potom potrebu lietať po vnútri.

Vždy do toho ideme s tým, že po polhodine alebo i skôr sa môže situácia zmeniť a jeden z nás bude musieť odísť skôr. A často sa to naozaj stávalo. No podobne, ako my to nedávno došlo pri cestovaní v MHD, tak podobný posun vidím i v tom, ako sa Adam správa v reštaurácii.

Začiatky v MHD boli divoké, Adamka všetko zaujímalo, neposedel, často mi stál na nohách, na všetko ukazoval, chcel všetko stláčať, aj to, čo sa stláčať nedá. Teraz? Proste sedí a pozoruje. Keď sa dá, drží sa. Proste vypozoroval, ako sa v MHD správa, že tam bezpečne sedíme a neskáčeme ako opice.

Podobne je to aj v reštaurácii. Mňa fascinuje, že aj 21 mesačné batoľa dokáže trpezlivo sedieť. Fakt že dokáže. Niekedy aj polhodinu čakať na jedlo. Rešpektovať, že jedlo nie je hneď. Dokonca čoraz ochotnejšie sedí v detskej stoličke, no niekedy už chce byť veľký chlapec a sedieť nám na kolenách, pretože z dospeláckej stoličky predsa len ešte pohodlne nedočiahne. A on chce (väčšinou) už jesť sám.

Nemyslím si, že by bol Adam v tomto nejak výnimočný. Len mal naozaj veľa príležitostí vypozorovať, ako sa v reštaurácii správa. Mal možnosť si to veľakrát vyskúšať a teda sa to naučiť.

Neviem si popravde veľmi predstaviť s ním chodiť iba do reštaurácií, kaviarní a hotelov zameraných primárne na deti. Kde by malo väčšiu voľnosť a bolo by tolerované, že deti sú hlučnejšie alebo pohybovo aktívne. Určite je to občas fajn, no pre mňa je dôležitejšie, aby sa Adam čo najskôr naučil, že existujú nejaké hranice. Že musíme rešpektovať ľudí vedľa nás. A hlavne vidím, že ho to posunulo práve i v trpezlivosti a ochote čakať.

Pretože by som sa bála, že keď ho o pár rokov do normálneho podniku zoberieme, nebude absolútne vedieť, ako sa správať. Bude mať pocit, že je to stále detské ihrisko, ako mnohé detské kaviarne sú.

Netvrdím, že to bolo vždy jednoduché. A netvrdím, že je to vždy skvelé. Ale ako vo všetkom, je to aj o ústupkoch z našej strany (neobjednáme si toho veľa, volíme jedlá, ktoré mu budú chutiť, zvládne ich zjesť sám, prípadne sa dajú zjesť rýchlo) i pozorovaní (má náladu byť hodinu v reštaurácii alebo by potreboval ešte aspoň polhodinovú prechádzku?), nie je už veľmi unavený (toto popravde občas hrá do karát, pretože sa viac skľudní, no keď už chce naozaj spať, tak jeho ochota byť inde ako v posteli klesá na nulu).

Skrátka, baby-friendly miesta nevyhľadávame preto, aby sa naučil Adam fungovať v reálnom svete. Aby získal spoločenské správania a osvojil si etiketu. Aby sa zlepšoval v čakaní a potrénoval trpezlivosť. Aby odpozeral, ako sa v reštaurácii správame. Aby sa naučil zahrať a zabaviť kdekoľvek na svete a jeho fantázia sa neobmedzila iba na umelo vybudované herne a hračky. No proste aby spoznal svet taký, aký naozaj je.

A zatiaľ môžem povedať, že to naozaj funguje. On sa to naozaj učí a pozoruje. Je trpezlivejší a chce to, čo robia aj ostatní naokolo. Mať svoj tanier a príbor, naliať si vodu z karafy, ochutnať (aj keď nie všetko mu ešte chutí, aspoň sa tomu nebráni a skúša). Vie nejakú dobu počkať, kým sa jedlo pripraví. Začína chápať, že v takom podniku ani na hotelovej izbe nemôže nahlas kričať ani utekať ako bez kompasu.

Možno si niekedy na skúšku vyhľadáme hotel viac zameraný na deti, ktorý je plný detských ihrísk a zákutí. Len tak, na skúšku. Aké to tam je. No zatiaľ nás to vôbec neláka. Zatiaľ sa s Adamkom dá chodiť aj na bežné miesta, tam, kam chodia všetci.

Mohlo by sa Vám páčiť

Žiadne komentáre

Zanechať odkaz

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.