Cestujem Juh Európy

Jesť, spať, chodiť, nakupovať a čo ďalej? | 3. časť

17.6.2019

Stravovanie

Vždy keď niekam cestujeme, najčastejšia otázka je, ako riešime stravovanie u Adamka. Na Camine už nebol vôbec kojený a Adam nie je naučený stále niečo dzobkať. Chrumky, piškóty, nakrájané ovocie… na to som ho nikdy neučila. Takže už vie počkať a raňajkuje, obeduje a večeria s nami. V jeho veku si už vie povedať, že je hladný a chce jesť (predtým znakoval). A ja rešpektujem, že ešte jedáva častejšie ako my. Zrovna na púti sme aj my jedávali častejšie, no menšie porcie. Takže sme si dávali pauzu aj na svačinku.

Najčastejšie sme kupovali uhorky, čučoriedky a avokádo. To je uňho osvedčené. V zásobe som mala pár ovocných kapsičiek, ale tie on veľmi nemusí a zjedol ju len v prípade veľkého hladu. Každý deň sme kupovali jogurt, bagetu a jamón. A potom ďalšie ovocie a zeleninu podľa ponuky, ono v tých malých obchodoch si veľmi nevyberiete.

Využívali sme tzv. pútnické menu. Za 10 € bolo prvé menu, druhé menu, dezert a voda/víno. Sú to veľké porcie, prvé menu je napríklad polievka (ale priniesli celý hrnec a dva taniere, takže sme sa najedli všetci traja), rizoto, cestoviny, jamón s melónom. Druhé menu je zvyčajne mäso s prílohou alebo niečo vegetariánske. Vodu nosili 0,5 alebo 1 litrovú a víno celú fľašu. Červené. My sme sa z jedného menu najedli všetci traja, takže nebolo treba objednávať dvoje. A býval to náš neskorší obed po príchode do albergue. V tom teple nám jedno teplé jedlo za deň bohato stačilo. Výnimočne sme išli aj na večeru. V každej albergues, kde sme boli sa aj varilo alebo bol aspoň malý bufet.

Sami sme si nevarili, no mali sme so sebou pár dehydratovaných jedál, ktoré stačilo zaliať vriacou vodou (kúpite v športových obchodoch a nebojte, zloženie je dosť dobré a jedlá sú to celkom chutné). Manžel mal ešte Manu, mne to nechutí, ale Adam si občas dal. V albergues ale bývajú kuchynky, riady, mikrovlnka, ako kde, niektoré sú lepšie zariadené, niekde robia spoločné večere.

Siesta, nákupy a pútnické menu

Španielsko začína až o deviatej. Obchody sa otvárajú o deviatej, po obede majú minimálne dve hodiny siestu (niekde od dvanástej, inde od druhej a videli sme aj také že od štvrtej) a potom fungujú večer. Večere robia až od ôsmej. Raňajky tiež až o ôsmej. No skrátka sa to vôbec nezhoduje s pútnickým životom a tým, že Adam už o ôsmej spal.

Preto sme sa vždy snažili nakúpiť podvečer. Mali sme tak večeru a raňajky, ktoré sme nemuseli ťahať so sebou (prípadne len kúsok, cca hodinu ak sme raňajkovali na trase a nie v albergue). Bagetu, jamón, syr, nejakú nátierku (losovú alebo Philadelphiu), zeleninu, ovocie, jogurt. Do batohu sme potom zobrali čučoriedky, uhorku, nejaké kekse. Spočiatku sme niesli orechy a sušené hrozienka, ale tie sú ťažké na váhu. Po príchode do albergue sme zašli na pútnické menu. A večer znova nakúpiť. To bola najideálnejšia kombinácia.

Nie vždy to vyšlo, ťahali sme aj nákup na tri dni, pretože po ceste nebol žiaden obchod. Ak by sme išli celú trasu a niektoré úseky nepreskočili, takých miest by bolo viac. Ale po ceste bývali automaty, i v malej dedinke s pár domčekmi. Väčšinou tam bývali sladkosti, nejaké krekry, no i sendviče alebo hotové jedlá (napr. vajíčková placka so zemiakmi – frittata di patate). Automaty sme nemuseli nikdy využiť, ale je fajn vedieť, že aj taká možnosť existuje.

Povzbudenie

Mali sme kde spať, mali sme čo jesť. Nikdy sme sa nestratili, pretože trasa je skvelo značená, v mobile sme mali stiahnuté mapy (mapy.cz, sú tam aj svetové turistické trasy) a aplikáciu Primitivo. Stretli sme sa s úžasným prístupom ľudí, ani raz sme nepočuli, že nie sme normálni, keď to ideme s malým dieťaťom. Naopak. Viete, koľko ľudí nám povedalo, že toto je ich sen? Ísť svätojakubskú púť s deťmi? Viete, koľko ľudí obdivovalo, že ako rodina trávime spolu čas na púti a Adam je celý deň vonku a v pohybe?

Výhoda svätojakubskej púti je, že nie je v odľahlých horách tri dni od civilizácie, kde nie je signál. My sme mali takmer celý čas 4G/LTE internet! A to sme chodili aj po hrebeňovke. Výhoda je, že je úplne na vás, ako ju prejdete. Bojíte sa naozaj náročného úseku? Viete, že ďalšie albergue bude až za 20 km a vy si to skrátka netrúfate? Tak to preskočíte a prejdete autobusom/vlakom/taxíkom. Samozrejme ak chcete certifikát pútnika, tak posledných minimálne 100 km máte prejsť pešo. Ale ak je váš cieľ len bezpečne turistikovať s malým dieťaťom, do Santiaga ani nemusíte dôjsť. Nájdete si úsek, ktorý sa vám páči, vyberiete si dĺžku, na akú máte čas a proste idete. Tak jednoduché to je.

A keď to prejdete, budete sa cítiť skvelo, už na ceste sa budete cítiť skvelo. Budete nadšení z tej atmosféry, prírody, ľudí a najmä zo seba. Že ste sa posunuli niekam ďalej a nenechali ste sa odradiť rečami druhých o tom, že to sa nedá, oni by to nešli alebo že s malým dieťaťom je to zbytočné. Všetko sú to ich strachy a pochybnosti, ale ak sa na to vy cítite (strach a obavy tam budú vždy), ak je to pre vás dôležité a je to váš sen, tak choďte. Aj dvojročné dieťa si to užije a bude to preňho prínosné.

Mimochodom, viete čo je skvelé na deťoch? Sú po celom svete. A deti majú milujúcich rodičov, ktorí ich občas potrebujú zabaviť. K čomu parádne slúžia detské ihriská. Tie nájdete aj v malých dedinkách a my sme nevynechali ani jedno po ceste. Sú to malé ostrovčeky, ktoré Adam pozná, aj keď je každé iné. A musím teda pochváliť, pretože v Španielsku majú naozaj parádne ihriská. Takže kým sa dieťa vyblázni na preliezkách a vyskúša svoje obľúbené alebo úplne nové, vy máte čas na oddych, plánovanie trasy, sušenie vecí, kávu alebo čokoľvek, čo zrovna potrebujete. My sme na nich bývali prevažne v čase, kedy boli španielské deti v škole, takže ich mal Adam celé pre seba.

A čo bude ďalej?

Priznám sa, že ak som pred cestou pochybovala, teraz už nepochybujem. Viem, že môžeme cestovať tak, ako nás baví. Kľudne aj turistikovať. Že Adamko si to užíva a hoci si to nebude pamätať, je to v ňom, zažil s nami skvelé dva týždne a malo to preňho prínos. Na každej dovolenke vo vývojí poskočí (mesiac v USA bol najmä na pohyb, teraz sa rozrozprával a ku koncu dával i tri nové slovíčka denne). Ak by som tieto skúsenosti mala skôr, nebála by som sa ísť hoc aj o rok skôr. Keď bol Adam ľahší a ešte dosť kojený, takže by nám to značne uľahčilo.

Na Camino sa chceme vrátiť. Možno už túto jeseň, kedy by sme za týždeň chceli prejsť Camino Inglés. Vezmeme aj naše maminy, manžel bude mať jeden väčší batoh a ja Adamka. Takže ešte viac minimalisticky (teraz sme mali ja 10 kg a manžel 8 kg batoh). Snáď sa nám podarí nájsť spoločný termín.

A o rok-o dva, keď opravia katedrálu v Santiagu, chceme ísť Camino Primitivo znova. Zbalíme aj stan, aby sme nemuseli žiaden úsek preskakovať. Z Ovieda prejdeme do Luga a potom sa napojíme na alternatívnu trasu smerom k severnej. Aby sme sa vyhli tej komerčnejšej, kde je už viac ľudí. A vyhradíme si na to viac času, než len 2 týždne.

Manželov sen je Tour du Mont Blanc, môj akákoľvek trasa, kde sú hory a občas jazerá a spoločný sú slovenské traily (tatranská magistrála, nízkotatranská hrebeňovka atď.). Teraz už vieme, že na to máme a je to možné.

Ako prebiehali jednotlivé dni nájdete v článku Camino Primitivo s batoľaťom. Predchádzajúce články:

Mohlo by sa Vám páčiť

1 komentár

  • Odpovedať Jesť, spať, chodiť, nakupovať a čo ďalej? | 2. časť – Orvokki's blog 17.6.2019 na 13:04

    […] Pokračovanie v článku Jesť, spať, chodiť, nakupovať a čo ďalej? | 3. časť. […]

  • Zanechať odkaz

    Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.