Poznámka

Activity board pre Adamka

Activity board (alebo tiež sensory board) je doska, na ktorej sú pripevnené rôzne bežné predmety, ktoré deti bavia a zároveň ich rozvíjajú, napríklad jemnú motoriku. Kľučka, vypínač, svetielko, zámok, volant, telefón, bezpečnostná retiazka… Podľa veku dieťaťa a jeho schopností tam môžete pridať desiatky rôznych vecí. A obmieňať, keď omrzia.

My sme sa vybrali do Bauhausu a išli uličku po uličke. Do košíka pribúdalo všetko to, čo sme považovali za lákavé a nakoniec i takmer všetko využili. Doska nie je lakovaná, manžel ju iba upravil šmirgľom. Veci privŕtal a bolo. Zabralo mu to asi pol hodinu.

Adamko tak na svojej narodeninovej oslave dostal aj takúto parádnu activity board. A odvtedy? Kedykoľvek je pri nej, vidíme ho maximálne sústredeného. Vydáva pri nej spokojné zvuky a vydrží pri nej podozrivo dlho.

Medzi najobľúbenejšie veci patrí trubica, do ktorej vhadzuje drevené guľôčky, korytnačka, ktorá po stlačení píska a červená krabička, do ktorej tie drevené guľôčky rád schováva. Retiazku ani háčik zatiaľ používať nevie a napodiv ho nezaujíma ani kľučka (bežne má kľučky na dverách veľmi rád). Keď sa zotmie, tak aj svetlo zapíname. Škoda len, že tlačidla na ovládači idú stláčať celkom ťažko, tak občas s tým bojuje. Inak môže meniť farby, intenzitu alebo nastaviť blikanie.

Manžel už premýšľa, ako dosku vylepšiť, čo pridať na novú, ako ju pomeniť. Ja pre zmenu premýšľam, ako urobím senzorický chodník alebo kedy sú deti schopné rozopínať zips, aby som mu pripravila dosku so zipsami. Takéto domáce pomôcky pre Adamka nás bavia, o to viac, keď vidíme radosť v jeho očiach.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Nebudem používať materský plurál (a zdrobneniny)

Máme dva mesiace. Rastie nám prvý zub. Už papáme mrkvičku. Sme chorí. Poblinkali sme sa. Máme plno v plienke... Jajaaaaj, v tehotenstve som prevracala očami vždy, keď som na materských fórach čítala, ako sa matky vyjadrujú v množnom čísle.

Úprimne by ma zaujímalo, kedy a kde to vzniklo. Prečo nemôžu povedať, že ich dieťa oslavuje dva mesiace, ono sa prevrátilo z bruška na chrbátik, začalo sa plaziť, má nádchu, rastie mu zub… no skrátka tých okamihov sú od narodenia tisíce, každý deň niečo. Prečo nepoužívajú jednotné číslo? Môžu za to hormóny? Internet? Nejaká mágia pri pôrode?

Najviac ma ale dostalo, keď to začali používať starí rodičia. To už som si radšej zahryzla do jazyka, poučovať ich, ako majú rozprávať, by bolo predsa len nevhodné. No smejem sa na tom v tichosti doteraz, to priznávam. Dokonca i Adamkova pediatrička sa pýta na Adamka v množnom čísle, i keď u nej by som to brala skôr ako prispôsobenie sa reči maminiek. Prečo ale babička povie: „Udreli sme sa a bolí nás to?“ je nad moje chápanie.

V tomto som mala jasno. Ja materský plurál nebudem nikdy používať. Adamko oslavuje, Adamkovi rastie zub (i keď zrovna v dobe, kedy jemu išiel prvý, mne išla osmička), Adamko má nejaké trápenie alebo naopak radosť, Adamko sa niečo nové naučil. Nevidím dôvod, prečo by som o ňom mala hovoriť ako o nás, obzvlášť pri bezdetných známych, a trápiť ich, kto má vlastne žalúdočné problémy alebo sa zrovna naučil obchádzať nábytok. O plienkových historkách ani nehovorím.

Ale! Ale keď Adamko povyrástol a stával sa z neho čoraz väčší parťák, pristihla som sa, ako hovorím vety, kde slovesá končili na -me. Upraceme, zanesieme, prezlečieme, uvaríme, odložíme, zasvietime…

Je jasné, že to všetko robím ja, že Adam sa síce snaží, ale hrnce mi zo skrine skôr vytiahne, než by ich tam vzorne poukladal, svetlo možno občas zhasne, ale vzápätí znova rozsvieti, čisté oblečenie síce dostane on, ale musím ho prezliecť ja a ani s varením nepomáha, maximálne máva s varechou.

Možno je to príprava na budúcnosť, kedy budeme naozaj robiť veci spoločne a on sa bude aktívne zapájať. Takže sa tomu nebránim a v takýchto prípadoch hovorím v množnom čísle naďalej.

No čo sa týka jeho vývoja a trávenia, to ostáva v jednotnom čísle, inak by som s hanbila sama pred sebou. Za znamenie, že potrebujem vymeniť dovolenku za realitu, by bolo pridanie zdrobnenín. „Včera sme mali teplôtku a tečie nám z nosíku, ale kašlík sa nám vyhýba. Ani sme veľa nepapkali, celý deň sa iba kojíme a zjedli sme trošku banániku.“

Dve zdrobneniny sa u nás ale udomácnili. Spinkať a papať. Vtipné je, keď ich s manželom použijeme medzi sebou. Ideš spinkať? Za tým nasleduje smiech a skonštatovanie, ako nás Adamko zmenil.

No pravdu povediac, materská reč je jeden z dôvodov, prečo síce s Adamkom chodím na cvičenie, plávanie, do herní i kaviarní, no s inými maminkami sa bavím minimálne. I tam, kde chodíme pravidelne a teda sa už celkom poznáme, som nenadviazala výraznejšie spojenectvo.

Akosi mi chýba trpezlivosť to počúvať dlhšie ako v jednej-dvoch vetách. Na druhej strane musím ale povedať, že čím staršie deti, tým menej na to narážam. Asi ide o úkaz spojený s prvými mesiacmi, no od toho roka sa mi zdá, že maminy hovoria v plurále čoraz menej. To zas prichádzajú vety ako: „Nechaj to, nelez tam, dávaj pozor, nejedz to!“ Samé zákazy a príkazy, až mi je ľúto, že ani v herniach a parkoch nemajú niektoré deti trošku viac slobody (alebo jej naopak majú až príliš a maminka radšej sleduje mobil a popíja kávičku, než by vysvetlila svojmu dieťaťu, kde sú nejaké hranice slušnosti).

Na jednej strane chápem, že byť matkou nie je jednoduché, keď sa náš život točí medzi plienkami, kojením, (ne)spaním a hračkami. Občas zabudneme, že tam za oknom je aj iný svet. Na druhej strane, aký je dôvod k zmene reči? Veď na dieťa sa dá hovoriť milo a láskavo i bez použitia prehnaných zdrobnenín a materský plurál nemá snáď žiadnu logiku. Alebo mi niečo uniká?

Ako to máte vy? Prijali ste rozprávanie v množnom čísle za samozrejmé alebo vám tiež vadí? Tuší niekto pôvod tejto reči?

Poznámka

Jeden rok


Adamko má rok a ja nechápem, kedy sa to stalo. Asi niekedy posledných 365 dní, ale i tak mám pocit, akoby to bolo predvčerom, čo mi ho po 25 hodinovom pôrode priviezli v zavinovačke, aby som mu dala pusu, čo si pamätám len dosť rozmazane, pretože som sa zrovna preberala po cisárskom.

4. 4., 4440 g, Adam

Blik, ubehlo 365 dní a Adamko sa začal usmievať, plaziť, loziť, stáť, sedieť, obchádzať, chodiť, chytať predmety, púšťať ich, hádzať, búchať nimi, schovávať, objavovať, kopať nohami, plávať, ponárať sa…

Mali sme zopár neprespaných nocí i náročných hodín, kedy sme ani jeden nevedeli, čo máme robiť a prečo plače, kedy sme obaja sedeli na zemi a plakali, on neviem prečo a ja preto, že neviem čo robiť, keď aj kojenie odmietal. A nebolo to iba prvé dni, ale kľudne i keď mal desať mesiacov. To vám je teda pekná blbosť, že matky svojim deťom vždy rozumejú a naučia sa rozpoznávať plač. Občas to proste nefunguje.

No zároveň bolo asi bambilión úsmevov a okamihov, kedy som pochopila, čo znamená láska k vlastnému dieťaťu. Vlastne to nechápem, pretože to sa pochopiť nedá, to cítite a stále nemáte dosť, máte strach o toho malého človiečika, a zároveň ste detinsky nadšení z každej maličkosti, ktorú dokáže a že ich za ten rok dokázal.

Čo si pamätám z posledného roka je, že mám neskutočne úžasného syna. Nie je to ten flegmatický kluďas po Marekovi, ako som tvrdila prvé mesiace. Stačilo, aby sa začal pohybovať a je to nezastaviteľný zvedavec, ktorý musel všetko vidieť, skúsiť, preskúmať, preliezť, podliezť, vyliezť, posunúť… a tie chvíle, kedy prídem do spálne a on sedí na kraji stola a ja nechápem, ako sa tam dostal, no on sa z toho raduje a nadskakuje a ja už vidím rozbitú hlavu, ale deti sú gumové, nerozbil si ju nakoniec.
Aj Bref zo záchoda ochutnal, aj s rozbitým pohárom sa hral a ja som potom googlila, ako vyprať krv z oblečenia.

Každý deň bojujem sama so sebou, či to robím dobre, či mi to raz nevyčíta. Hovorím si, že tú výchovu nebudem tak veľmi riešiť, ale stejnak si knihu o poznatkoch kontaktného rodičovstva a Montessori pedagogiky prečítam. Lebo aj keď ostávam sama sebou (hahaha), ukradnem si čas pre seba, chodím do kina, na jógu, plávať, blogujem, čítam, pozerám filmy, pracujem… vo vnútri som na 120 % s Adamkom a ešte dlho budem, tak dlho, ako bude potrebovať, kľudne i do puberty a potom znova, keď ho to prejde.

Tak teda Adamko… všetci ti budú priať všetko najlepšie, veľa zdravia, lebo to je to najcennejšie, aj keď teda na to prídeme až keď ho strácame; samozrejme šťastia, ale to ty máš, narodil si sa v slobodnej krajine (i keď zrovna teraz je situácia taká všelijaká, stále sme slobodní), môžeš cestovať (tešíš sa do USA? My veľmi!), čítať čo chceš, už teraz dostávať kvalitné vzdelanie (Montessori predsa!), môžeme chodiť plávať, cvičiť i do sauny, a bude toho oveľa viac, a také možnosti bohužiaľ každé dieťa nemá.

A najmä máš oboch rodičov, ktorí ťa bezpodmienečne a maximálne milujú, a to je asi to najdôležitejšie, pretože čo je viac?

Ja ti prajem, aby si vyrástol v sebavedomého človeka, ktorý bude v živote šťastný. A je mi úplne jedno, čím budeš. (Mimochodom, podľa rodiny a okolia budeš plavcom, letcom, objaviteľom, zubárom, knihomoľom, kuchárom, horolezcom a čo ja viem čo ešte. Mne by sa páčil astrofyzik, ale hovorím, nechám to na tebe, aj balet je fajn.) Druhých počúvaj, hlavne tých inšpiratívnych, ale nikdy si nenechaj nič nahovoriť, proti svojej vôli. V tom si už teraz dobrý, milujem, keď babičky po tebe chcú, aby si povedal baba a ty odpovieš tata. Bože, vtedy cítim takú hrdosť a hovorím si: “To je môj syn!”
A hlavne ostaň zvedavý, pretože to ťa posúva dopredu.

No ale to najdôležitejšie. Spomaľ! Ja ti nestíham, rastieš rýchlo, snažím sa zapamätať si každý moment s tebou, najmä večer, keď ťa uspávam, to ťa stále hladkám a šepkám ti, ako ťa ľúbim, prehrávam uplynulý deň, vtedy som ohromne šťastná mama, dokonca aj keď ťa uspávam hodinu. Keď dve, to už teda začínam byť trošku zúfalá, ale keď sa na mňa usmeješ, tak je to zas dobré, a úsmevy, tie ti fakt že idú, dokonca aj o jedenástej večer.

Je mi jasné, že náročných chvíľ ešte bude, vraj nás čaká nejaké obdobie vzdoru a hneď po ňom puberta (ale neboj, včera som videla webinár Nevýchovy o období vzdoru, takže už som chytrá a zvládneme to s úsmevom).

A vieš ty čo, Adamko? Ja ti mám pocit, že už sme celkom zohraná dvojica. Tak snáď si to budeme užívať naďalej, vzdoru navzdory a teším sa, až si pôjdeme kúpiť do centra Božský kopeček, a počkáme tatina po práci, a pôjdeme pešo domov, a zastavíme sa na detskom ihrisku, a budeme tak dlho, ako budeš chcieť, kľudne až už budú všetky deti doma a začne sa stmievať. A na jeseň, až si obujeme gumáky, budeme skákať do kaluží, a na zimu, kedy sa budeme spúšťať dolu kopcom na saniach, na daždivé dni, kedy vyjdeme kvapkám naproti a so smiechom zmokneme, dokonca i na prechladnutia, kedy sa zahrabeme pod deku a budeme si listovať obľúbenými knihami a popíjať čokoládu (áno, už ti občas dovolím aj kakao a cukor).

Mám ťa rada, Adamko. Ohromne moc.

Poznámka

V kúpeľni budem mať súkromie

Po dlhšej odmlke pokračujem. Jedna z mojich predstáv ešte v tehotenstve bola, že v kúpeľni budem mať súkromie. Adamko mi ukázal, že ostane iba pri predstave.

V kúpeľni budem mať súkromie

Na mamičkovských fórach na to narazíte zaručene. Dieťa na záchode a v kúpeľni. Matka, ktorá nemá ani minútu kľud a dieťa mu robí spoločnosť aj tam, kde ževraj i pán kráľ chodí sám. Pán kráľ možno, ale matky určite nie.

Keď sa Adamko narodil, po prvých týždňoch sa v našej skupine mamín, ktoré majú aprílové deti, objavili príspevky a komentáre, kde sa maminy „chválili“, ako im deti robili spoločnosť v kúpeľni. A ja som nechápala. Však tie naše deti sa ešte ani nepretočia na bruško, prečo si ich tam dobrovoľne nosia a potom sa sťažujú, že nemajú ani tú minútu kľud?

Ešte stále som bola v tom, že ja teda rozhodne budem mať v kúpeľni súkromie, na chvíľku je nezmysel dieťa prenášať keď spí alebo sa hrá pod hrazdičkou. Neplače a bez dozoru pár minút vydrží. A keď bol doma manžel, bol čas i na dlhú sprchu. Aká to paráda, oddýchnuť si v horúcej vode.

Obrat nastával nenápadne od Adamkovho polroka. Vtedy sa naučil plaziť. A tiež lepšie videl. I počul. Mamu idúcu do kúpeľne zavetril vždy, no väčšinou, než sa k dverám doplazil, ja už som bola vonku. Iba párkrát bol rýchlejší. No zlepšoval sa rýchlo a najmä začal mať nejaký radar alebo čo, a tak bol pri dverách tuším i skôr, ako som tam potrebovala ja ísť. Tak sa stalo, že mi Adam začal v kúpeľni robiť spoločnosť.

Ako výhoda sa to ukázalo pri kúpaní. Mojom. Mohla som si totiž vaňu dopriať kľudne i na obed, Adam behal okolo, hádzal mi hračky (občas i uteráky a oblečenie) do vane, smial sa, bol šťastný, keď som naňho šplechla trochu vody. Rochniť som sa mohla i polhodinu. Adama bolo treba vždy prezliecť, ale za radosť v detských očiach to stálo.

Teraz už sa nenamáham a nechávam ho iba v plienke, občas naňho obrátim sprchu, to miluje, voda je všade, jemu sa šmýka a to je náhodou zábavné, jasné, treba potom poupratovať, ale teraz stačí dať jednu handru aj Adamkovi, on opakuje, čo robím ja, spoločne všetko utrieme a ešte sa stáva samostatným, win-win pre všetkých. Možno až veľmi, pretože nedávno na návšteve zobral z konferenčného stolíka čipkovaný obrus a začal s ním utierať.

Len čo sa naučil loziť, nebolo úniku. Keď sme doma samy, to už nechávam dvere rovno pootvorené, inak by za nimi kričal a ja nemám srdce ho nechať nešťastného. V kúpeľni mám strategicky umiestnené hračky a predmety, ktoré ho zaujímajú, aby nemal potrebu po mne loziť vo chvíľach, kedy sa mi to najmenej hodí.

Napríklad i digitálna váha ho dokáže zabaviť, pretože vždy keď sa do nej oprie, zasvieti sa. Vrchnák od koša na plienky? Tak s tým hráme peek-a-boo. Poznáte vodolepky? Nemali by chýbať, dajú sa lepiť aj na pokožku a dieťa baví, keď sa snaží dať z chrbta dolu veľrybu alebo sa snaží pozrieť na žraloka na čele. Toaletný papier je rodičmi overená klasika, kôš na prádlo a práčka tak isto. Nakoniec si v kúpeľni užijeme ešte kopec zábavy.

Horšie je to asi v domácnostiach, kde je toaleta zvlášť v maličkej miestnosti, kde sa sotva zmestí jeden. To si úprimne predstaviť neviem. Ale vďaka našej celkom priestrannej miestnosti mi nakoniec absencia súkromia ani nevadí.

Poznámka

Nebudem kojiť na verejnosti

Tretí článok o mojich tehotenských predstavách, ktoré narazili na materskú realitu. Tentokrát o kojení na verejnosti.

Nikdy nebudem kojiť na verejnosti

V tehotenstve som mala jasno. Kojiť budem, ale nie na verejnosti. Nie že by som bola vyslovene proti tomu, nikdy mi matky kojacie na verejnosti nevadili, ale sama som k nim patriť nechcela. Žila som v predstavách, že dieťa sa predsa kojí každé 2-3 hodiny, tak sa to dá naplánovať a v najhoršom prípade niekam schovať. Ha!

Narodil sa Adamko a mne došlo, ako veľmi som sa mýlila. Najmä s tým časom. Deti sa rozhodne nekoja každé-dve tri hodiny a kojenie rozhodne nemusí trvať 5-10 minút.

Stále síce nie som fanúšik kojenia na verejnosti, no pochopila som, že potreby dieťaťa sú prednejšie a aj náhodným okoloidúcim bude milšie pozerať sa na kojaciu ženu, než na plačúce dieťa. Došlo mi, že aj v meste, v ktorom sa nachádzajú viaceré Family Pointy a mnohé miesta, kam sa zvyčajne dá schovať, sa občas naskytne chvíľa, kedy to inak nejde. A dokonca, že občas zabudnem doma plienku, aby som sa aspoň schovala.

Čo mi totiž v tehotenstve nikto nepovedal je, že kojenie nie je iba o jedle a pití. Kojenie je oveľa viac a to nie iba pre najmenšie novorodeniatka, ale i viac ako polročné deti, ktoré by podľa okolia už mali jesť bežnú stravu (a Sunar a kaše samozrejme!). Takže keď chce dieťatko utíšiť, bolí ho prerezávajúci sa zub, možno mu nie je pohodlne kvôli rušnej ulici, nedá sa mu zaspať, alebo iba skrátka chce ten jedinečný kontakt s maminkou, tak pomôže kojenie. Tu a teraz. Ak nie, plakať vie veľmi.

Dnes je už dokázané, že plačom sa netrénujú pľúca, ani si dieťa nezvyká, že svet sa netočí okolo neho. Následky vyplakávania do budúcnosti sú známe, k ničomu dobrému nevedú a vyhovenie potrebám kojenca z neho nerobí rozmaznaného spratka. Takže nechať plakať dieťa, ktoré potrebuje kojiť, je číra hlúposť.

No bolo celkom náročné si zvyknúť a prekonať prvotný strach. Doteraz mi to nie je príjemné, cítim sa asi viac divne, ako okoloidúci, ktorí si ma väčšinou ani nevšimnú. Samozrejme sa cielene neukazujem, vždy sa snažím schovať, zakryť, alebo nájsť miesto, kde nebudeme nikto rušení. Priznám sa, že už i na toaletách som kojila, čo teda nie je nič príjemné, ale v zime, vonku keď mrzne, ja naobliekaná, Adam naobliekaný, mi to prišla ako najrýchlejšia voľba a som rada, že záchody pre invalidov sú tak obrovské, dá sa tam zložiť so všetkými vecami, a nikto neklope na dvere, či je obsadené.

No ak chcem byť vonku dlhšie, než len dvoj-trojhodinovú prechádzku, kedy spí, chodiť na výlety, zájsť si aj s manželom do reštaurácie, chodiť na cvičenie, plávanie… no skrátka byť aktívna a nie iba doma sedieť, tak som sa musela naučiť prekonať (zbytočný) ostych a kojiť aj na verejnosti. Snažila som sa naučiť kojiť v šatke alebo nosítku, ale s pár mesačným Adamkom sa mi to nedarilo. No myslím, že toto leto už zvládneme lepšie, pretože nie som odkázaná na jedinú polohu, kedy som ho musela držať v náručí.

A stejnak je to celé postavené na hlavu, že žijeme v spoločnosti, kde nahé ženy v reklame sú v poriadku, ale na kojaciu ženu sa pozerá škaredo. Kde sa ľudia napchávajú nevábnym jedlom na ulici, mastné ruky si otierajú o oblečenie, ale kojacia žena aby sa schovala. Chápem, že nikomu nie je príjemné, keď sa dieťa náhodou rozhodne pozrieť inde a mlieko strieka na všetky strany, ale som si istá, že matke je v takej chvíli oveľa trápnejšie.

Nikdy nebudem patriť k odvážnym matkám, ktoré sa neboja kojiť trojročné dieťa ležiac uprostred detskej herne, takže všetci vidia všetko. Ale už som aspoň tá matka, ktorá sa krčí niekde v rohu verejného priestoru tak, aby nikto nič nevidel, no detské nožičky vykukujúce spoza jej tela dávajú najavo, čo robí.

Poznámka

Malá kniha pre veľkých človiečikov

Určite som to na seba už niekedy prezradila. Som veľmi nekreatívna a bez fantázie. Neviem vymýšľať aktivity sama od seba a musím sa inšpirovať u druhých. Skupinky na FB, blogy šikovných mamín, Montessori stránky, Pinterest, knihy… Našťastie možnosti je naozaj veľa.

Ak ste na tom podobne ako ja, ak viete, že i sotva ročné dieťa sa dá nejako zabaviť, ale vy absolútne netušíte, čo doma vymyslieť, mám tu pre vás jeden tip. Na knihu. Volá sa Na stolečku a je naozaj krátka. Veľa času nezaberie, no nakopne vás k rôznym inšpiráciám na aktivity pre sediace deti. Tak jednoduché to je, až som si musela plácnuť po čele a povedať si „To ťa vážne mohlo napadnúť aj samú.“ No nenapadlo.

Autorka síce uvádza od pol roka, ale osobne si neviem Adamka predstaviť v šiestich mesiacoch kľudne sedieť a hrať sa čo i len pár minút na jednom mieste. Jednak sedieť začal až po deviatom mesiaci, no ešte pár týždňov ubehlo, kým som spozorovala, že by bol ochotný posedieť a venovať sa pripraveným hračkám a pomôckam. Česť výnimkám, také gombíky alebo krabička s obrúskami zaujali podstatne skôr. No každé dieťa je iné, treba skúsiť. Myslím, že medzi prvým a druhým rokom využijete stolček najviac.

O to vlastne ide, o stolček, kde budete obmieňať predmety a knižky podľa témy. A dieťa sa tak rozvíja v rôznych oblastiach. Farby, tvary, hudba, zvieratá, rodina, jemná motorika… Témy sa môžu prelínať, jeden predmet využijete viackrát. Určite vás postupne napadne oveľa viac tém a využijete mnohé veci z domácnosti. Katka, autorka a blogerka (Little Kate & Crocodile), na koniec knižky pridáva zoznam, odkiaľ jednotlivé hračky a pomôcky sú.

Priznám ale, že Adamko ešte stály stolček nemá. Občas mu upracem a pripravím poličku, na ktorej máva hračky a ktorá je v jeho výške. Musí pritom stáť, ale zatiaľ nevyzerá, že by mu to vadilo a keď tak si dá hračky na zem. No pracujem na tom, hľadám nábytok v jeho výške, ktorý pár rokov vydrží. Takže improvizovať sa dá aj bez stolčeka.

Všetky aktivity majú spoločné, že deti zabavia, nezaberú veľa priestoru a sú inšpirované Montessori pedagogikou. O tej sa v knihe tiež trochu dozviete, to základné, z čoho autorka vychádzala pri tvorbe stolíkových prostredí.

A zopár mojich aktivít som vám tiež odfotila. Ak by vás knižka zaujímala, presmerujem vás na stránku nastolecku.cz. Ku knižke dostanete aj rôzne bonusy a zľavy k partnerom, vyzdvihnem hlavne obchody samostatne-dite.cz a Montessori hračky. A keď pri objednávke zadáte do poznámky kód „orvokki“ tak ju budete mať o 20 % lacnejšiu.

Kreatívnym rodičom, ktorý dokážu vymyslieť desať hračiek z jednej rolky toaletného papiera veľa nedá, no tým, čo tápajú, aké zmysluplné hry vytvoriť našim najmenším, veľmi pomôže. Preto ju hodnotím veľmi kladne a s radosťou odporúčam. Ak by vás po dočítaní napadlo, že nemusela byť tak krátka, Kateřina Vrbková pridáva veľa podnetných článkov aj na svoj blog littlekateandcrocodile.cz. Pokračuj v čítaní

Poznámka

Drevené hračky od Matyho

Niekto má doma šikovného stolára, niekto si ho musí nájsť. Tým nechcem povedať, že môj manžel nie je šikovný, ale je to ajťák a vyučený elektrikár, takže v domácnosti sa stará skôr o elektro veci, než by Adamkovi v pivnici vyrábal drevené hračky.

Toto je jeden z prípadov, kedy som vďačná za našu malú skupinku mamín, ktoré majú aprílové deti a zdieľajú podobný názor na výchovu (kontaktné rodičovstvo, Montessori, prirodzený vývoj a pod.). Riešime podobné témy a už padajú prvé tipy, čo tým našim drobcom vymyslieť k prvému roku. Je jasné, že Fischer Price u nás nemá šancu. Naopak Montessori od Matyho bolo okamžité nadšenie.

Martin a Markéta Pavlíkovi sú rodičia rok a pol mladého Matyáša. Pán Martin je naviac práve ten šikovný tatino, ktorý svojmu synovi vyrába hračky a pomôcky. Krásne, rozvíjajúce a v súlade Montessori princípov. Robí to tak dobre, že je o ne záujem a tak už ich môžu mať aj ďalšie detičky.

Adamko tiež. Tak napríklad gulôčky, tie Adamko zbožňuje. Ale nájsť drevené a s netoxickou farbou dá celkom zabrať. Alebo prvá jednoduchá balančná hračka. Jasné, na tu je ešte maličký, ale už čoskoro môže začať skúšať. Nie je tak citlivá, ako väčšina podobných hračiek na trhu a skôr si s ňou poradia prstíky najmenších batoľat.

Teraz má Adamko vkladacie obdobie a tak prvý balíček dostal o niečo skôr. Kocky. Ja som robila raňajky, manžel držal vrecúško a Adamko nadšene hľadal po kuchyni kocky a nosil ich do vrecúška. Potom sme spolu skladali vežu, ale vždy ju zrútil skôr, ako sa nám podarilo poukladať na seba všetky kocky. Je rýchly!

Osobne mám ale najradšej lodičku. 11 dielikov z ktorých sa dá postaviť desiatky rôznych kombinácii. Včera som nad tým strávila asi polhodinu, kým bol Adamko zaujatý jedením sušeného ovocia.

Sama som zvedavá, ako Adamka budú zaujímať, ale dostane ich až k 1. narodeninám o pár týždňov. No určite o nich ešte budete počuť. A ak hľadáte pre svojich najmenších hračky, ktoré majú zmysel, hračky od Matyho odporúčam. Nájdete ich buď na Fler.cz (Maty dětem pro radost) alebo vo FB skupine Montessori od Matyho.

Poznáte ďalších šikovných tvorcov hračiek a pomôcok pre deti? Pokračuj v čítaní