Poznámka

Mama v kuchyni

Autor: Barbora Charvátová
Názov: Máma v kuchyni
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: CPress
Počet strán: 200

. . .

Som mama a občas som aj v kuchyni. Len mi to nejde tak dobre, ako Báre z blogu Máma v kuchyni. Našťastie pre mňa, vydala knihu. Síce má množstvo receptov aj na internete, no ja predsa len radšej tú knihu, pekne si ju položiť po ruke na kuchynskú linku a variť podľa nej. Ani tablet nemá také čaro.

Tri mesiace som si vystačila v kuchyni so zeleninou a neskôr k tomu pridala mäso a vajíčka. No usúdila som, že Adamkovi by to chcelo spestriť jedálniček a naviac by bolo fajn, keby sa môžeme stravovať rovnako. Že to, čo uvarím jemu, bude chutiť aj mne. A na tanieri to bude pekne vyzerať. Preto si ku mne našli cestu dve kuchárske knihy. Recepty dětem a Máma v kuchyni. Dnes to bude o tej druhej, ktorá je pre najmenších stravníkov lepšia.

Kniha je rozdelená na päť častí.

  1. Polévky
  2. Hlavní jídla
  3. Dezerty, moučníky, sušenky a jiné mlsání
  4. Svačiny, pomazánky a malá jídla
  5. Bonusové recepty

Bonusové recepty sú iba dva, jeden pre maminy a druhý pre tatinov. Svačinky zatiaľ u Adamka riešim formou zeleniny, takže túto kapitolu lepšie spoznám až neskôr.

Čo ma baví najviac je hneď prvá kapitola. Polievky. Robievam ich nám aj Adamkovi na večeru. Adamkovi namiesto kaše, ktorá mi príde na noc ťažká a nevhodná. Polievky sú sýte, no bruško veľmi nezaťažia. Robievam ich v MioMate, takže v knihe sa inšpirujem skôr možnými kombináciami. Klasika batát, mrkva a brokolica po pár dňoch omrzia a ja už som potrebovala vedieť, čo ďalej. Veľa inšpirácie hľadám aj v časti s hlavnými jedlami.

Knihu ocenia rodičia už od prvých príkrmov, niektoré recepty sú s menšou úpravou vhodné aj pre 6-7 mesačné detičky. Autorka vždy pri recepte uvádza, čo by upravila, nahradila alebo nedala vôbec. S menšími obmenami tak recept využijete roky, podľa toho, čo má dieťa už zavedené. A keď dochutíte soľou a koreninami, máte plnohodnotné jedlo aj pre seba. Opatrná je aj s lepkom, čím ma u mňa tiež veľké sympatie.

Kniha je graficky krásne spracovaná, doplnená o kvalitné fotky jedál, recepty sú jasné a zrozumiteľné. Bára sa opiera o naše tabuľky, využíva ľahko dostupné suroviny, postup je samozrejme jednoduchý, pretože sama je mamou a vie, že pri dieťati nie je času na rozdávanie.

Obrovské plus má u mňa za dodatky u dezertov a ďalších maškŕt. Aj keby ingredienciami boli vhodné pre deti do roka, dodáva, že by ich takto malým deťom nedávala. Drobci si ešte len budujú stravovacie návyky a učiť ich maškrtiť, hoci zdravými sušienkami, nie je ani podľa mňa veľmi vhodné. S tým s ňou súhlasím. Do sýtosti si dobrôt užijú, keď budú väčšie, takže spočiatku je na mieste prísnejšie dbanie na to, čo jedia.

Máma v kuchyni si ma získala okamžite, už som vyskúšala niekoľko receptov a to som ju poriadne začala pozerať až v novom roku. Mám ju stále po ruke a každý deň pozerám, čo nové vyskúšam. Niektoré recepty dodržiavam presne, niektorými sa iba inšpirujem. Bez váhania ju odporúčam každej maminke, ktorá premýšľa, čo dnes bude variť.  A komu to bude málo, môže sledovať aj jej FB stránku alebo web.

5/5

Poznámka

Projet Kavkaz a jen tak si příjemně pochlastávat

Autor: Ladislav Zibura
Názov: Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: BizBooks
Počet strán: 312

. . .

Lepšie, ilustrovanejšie, poučnejšie. Také je čítanie tretej knihy cestovateľa Ladislava Ziburu. Oproti prvotine 40 dní pěšky do Jeruzaléma, ktorá bola tiež výborná, je Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii dotiahnutá do detailov. Obzvlášť tých ilustrovaných.

Za grafickou úpravou celej knihy stojí ilustrátorská dvojka Tomski & Polanski. A je to poznať. Vyladené do detailov. Ilustrácie sú celostránkové a perfektne dopĺňajú text. To, ako vyzerajú, má svoj dôvod.

Humor tiež nechýba, koniec koncov, je to najsilnejšia Ziburova stránka. S takou povahou sa vo svete nestratí, s ľuďmi sa nebojí hovoriť, rád sa s nimi združuje. Kaukazu naviac dominuje alkohol, ktorý stojí za nejednou historkou.

Aj texty mi prišli vyspelejšie. Rozhodne pútavejšie a poučnejšie. Sem tam hodí nejaké múdro, alebo zamyslenie. Rád porovnáva, rád premýšľa. O ľuďoch, o spoločnosti, o svojich minulých cestách. Zo svojich chýb sa nie vždy poučí. Občas mu to nevyjde a občas o tom aj napíše.

O čem člověk mluví, o tom přemýšlí. A já nechci každou chvíli přemýšlet o tom, jak mi někdo krade kabát. To si ho raději opravdu nechám několikrát ukrást, než abych na to musel pořád myslet.

Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii má oproti predchádzajúcim knihám a autorovým putovaniam zmenu. Ako už názov a obálka našepkávajú, tentokrát princ Ládik nespoliehal iba na svoje nohy. V určitom momente sadol do auta. A v určitej chvíli si kúpil bicykel. Obzvlášť bicykel je v hornatom teréne Arménska odvážne rozhodnutie.

Dopili jsme pivo, podali si ruce a každý se vydal vlastní cestou s vědomím, že už se v živote nesetkáme. Ostatně i proto jsme si stihli říct všechno důležité. Přesně v tom tkví půvab podobných setkání.

Prvému dielu som dávala plné hodnotenie za odvahu, inšpiráciu, humor a úprimnosť. Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii má toto všetko a ešte niečo viac. Príbehy ľudí. Ľudí, s ktorými Ladislav cestoval, pil, u ktorých pobýval, u ktorých sa iba na chvíľku zastavil. On to s nimi skrátka vie, jazykovej bariére navzdory. Nezáleží, akej sú národnosti, rasy, vyznania, veku. Každý má čo povedať, Ladislav vie počúvať a dohromady je to to pravé orechové.

5/5

___

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Z českých luhů a hájů

Alena Mornštajnová – Hana

Jedna z najlepších českých kníh, ktoré som čítala. Nie iba tento rok. Alena Mornštajnová ma dostala prvýkrát v apríli Hotýlkom, Hanu som preto dlho neodkladala. Dobre som spravila. Dej vyrozprávaný troma osobami v troch rôznych obdobiach tvorí dohromady silný príbeh.

„O minulosti musíme vědět co nejvíc, abysme neopakovali stále stejné chyby. Jednotlivé události spolu vždycky nějak souvisí, zapadají do sebe a vyúsťují v další dění. Jen pochopení souvislostí je cestou, jak se může lidstvo pohnout dopředu.“

O utrpení, tragédií a následkoch. Hana rozhodne nie je ľahké čítanie, ale rozhodne ju nebudete chcieť odkladať. Výborný jazyk, perfektné časovanie a postupné odkrývanie. Po prvej časti si prečítajte úryvok na konci knihy.

5/5

Ivana Myšková – Bílá zvířata jsou velmi často hluchá

U nakladateľstva Host sa nebojím siahnuť aj po neznámom mene alebo prvotine. Podobným prípadom sú aj poviedky Bílá zvířata jsou velmi často hluchá. I keď pri niektorých som si vravela, že toto ma nebaví, vo výsledku to bolo príjemné stretnutie.

Po jazykovej stránke je kniha radosť, takže aj keď ma zrovna nejaký príbeh neoslovil, stále bolo príjemné ho čítať. A to prosím pekne nejde o nijak veselé poviedky. Naopak. Medziľudské vzťahy, očakávania, sklamania, nedorozumenia. Popravde, celkom ťažko nachádzam slova, ktorými by som túto jedinečnú a zvláštnu zbierku opísala. Za zmienku stojí, ale nesadne každému, to je jasné.

3,5/5

Adam Chromý – Rekviem za Pluto

Pri tejto knižke idem trošku s krížikom po funuse, hodí sa viac na leto. A pritom to vôbec nie je pohodovka o láske, skôr naopak. A celkom zo života, možno aj vy máte taký pár medzi priateľmi.

David a Alica tvorili pár, až si uvedomia, že už nežijú spolu. Bývajú, to áno, ale skôr len žijú vedľa seba a dosť dobre by mohli byť len kamaráti. Ich vzťah sa vzdaľuje a do toho všetkého už nie je Pluto planétou. Vysvetlite si to ako chcete. Hľadajte metafory. Námet super, síce mi chvíľku trvalo začítať sa, ale potom to išlo, naviac to prelínanie s vesmírom, prečo nie. Ak autor napíše niečo ďalšie, určite si prečítam.

4/5

Poznámka

Milada, Bárka a losos v kaluži

Autor: Markéta Lukášková
Názov: Losos v kaluži
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Motto
Počet strán: 224

. . .

Jedna je cynická, druhá je mŕtva. Bára a Milada, vnučka a babička. 

Losos v kaluži, kniha, ktorá ma zaujala vďaka ilustráciám. A to ich tam ani veľa nie je, čo je škoda, bezpochyby by sadli aj do príbehu, či už ako malá dekorácia začiatku kapitoly, alebo celostranový predeľ medzi nimi. Stojí za nimi Lada Brůnová, najinšpiratívnejšia osoba na facebooku. Ale o nej kniha nie je. (Jej príbeh sledujte tu.)

Bára patrí do generácie súčasných mladých, generácie Y. Sama si z nich ale robí skôr srandu svojim cynickým pohľadom a tak úplne nechce byť ako oni. Ani nie je. Jej babička Milada má niečo medzi tou tradičnou starostlivou babičkou a modernou, ktorá sa vymyká bežným stereotypom. A zrazu tu nie je.

Bára sa musí vyrovnať so stratou poslednej blízkej osoby. Do toho beznádejný vzťah, divná spolubývajúca a vždy dokonalá kamarátka. Niekedy ani humor nestačí a chce to niečo viac, zásah zhora, zázrak alebo aspoň znamenie, ako ďalej. Alebo zmenu prostredia.

Knihu Losos v kaluži českej žurnalistky a copywriterky Markéty Lukáškovej som si zamilovala z niekoľkých dôvod. Už spomínané ilustrácie Lady Brůnovej, ktoré ma ku knihe pritiahli, malý formát, ktorý sa výborne čítal jednou rukou pri kočíkovaní v parku (prečítané za tri dlhšie výjazdy, z toho jeden v daždi, stránky vydržali) a fajn príbeh, zabalený do vtipného jazyka súčasnej generácie, podtrhnutý cynizmom.

A vôbec mi nevadí, že dej bol občas predvídateľný a koniec unáhlený.

Občas som mala výhrady k dejovej línii Milady, miestu, kde sa ocitla, ale Markéta to postupne celkom dobre vysvetlila. Samozrejme, nejaké muchy by sa našli, ale nie je dôvod ich hľadať. A mne sa nechce moc prezrádzať, pretože by som vás prekvapila o pomerne zaujímavú časť príbehu.

To jediné, čo môžem chváliť bez toho, aby ste mi po prečítaní knihy napísali, že som prezradila až príliš veľa, je jazyk a humor. Takže to pozor, možno vám nesadne. Ale chce to nadhľad, táto kniha má potenciál osloviť širšie publikum, mladú generáciu a tým nemyslím teenagerov, ale všetkých tých skoro dospelých, čo by 20-30 rokov dozadu už mali svadbu, dom i dieťa, ale teraz budujú kariéru, študujú zvláštne obory alebo cestujú po svete. A o usadení sa akosi nechcú počuť. Nie teraz, nie tu.

Zaradenie hovorového jazyka môže dopadnúť buď katastrofálne a nútene alebo prirodzené tak veľmi, že ho vlastne ani nevnímame. Losos v kaluži je našťastie ten druhý prípad. O to lepšie sa číta. Poznáte to, stránky odsýpajú, dej ubieha, koniec ani neviete ako. Vlastne je škoda, že skončil tak rýchlo.

Odporúčam? Samozrejme. Nie iba pre generáciu Y, ale tú bude baviť najviac. Pretože sa v nej uvidia, či už na jednej strane, alebo tej druhej. No baviť bude aj mladších a verím, že chytí aj starších.

4/5

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

„Není to už trochu moc, Terezo? Není!“

Autor: Tereza Salte
Názov: Šlehačková oblaka
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Motto
Počet strán: 272

. . .

Ak ste posledné dni otvorili instagram, na knihu Šlehačková oblaka ste museli naraziť. Ani netreba sledovať knižných blogerov. Anotácia začína slovami: Deníkovými zápisky na svém blogu TerezaInOslo motivuje tisíce lidí, aby přestali snít a začali si své sny plnit. Tady a teď!

Je kniha inšpiratívna? Nie. Motivuje vás k niečomu? Nie.
Ale!
Ale to vôbec nevadí, je lepšie ku knihe nepristupovať ako k návodu na šťastie. Každý si musíme nájsť tie svoje. Sny, plány i cestu. A nehľadajte v nej ani motiváciu, Tereza so svojimi krásnymi predstavami síce nejedenkrát narazila a úprimne ich priznáva, lenže stále mala za sebou podporu rodiny, priateľov a Johna Erika.
Šlehačková oblaka sú len a len pohodové zápisky jednej zasnenej holky z Prahy. Ktorá mala možno až príliš veľké ciele, ale nebála sa za nimi ísť. A potom o nich písať, či už boli veselé, alebo zrovna nevyšli.
Tak ich berte a bude vás čítanie baviť.

Miluju procházky budoucností. Miluju plánovat a snít o tom, jak by to všechno mohlo být.A myslím, že právě snění je obrovskou součástí cesty k cíli.

Tereza vie do detailov sledovať svoje okolie a farbisto o ňom písať. Rozprávanie občas pretne nejakým zamyslením pre druhých, ktoré by tam vlastne ani nemuselo byť.

Je to cukrové? Áno, je. Dokonca predtým aj varuje, na strane 86. Ale je to milo cukrové.

Najviac ma bavil začiatok, prvé mesiace v Nórsku, ako sa oťukala v novom prostredí, zamilovala do Nórska a následne zložila ružové okuliare. Hneď potom pobyt v Afrike. Iba koniec na mňa pôsobil trošku narýchlo. Možno mi tam chýbalo niečo viac zo života v Prahe.

Šlehačková oblaka sú zvláštne roztomilé. Neskutočne ma bavili, prečítala som ich za 4 dni, čo ma samu prekvapilo, predsa len je Adamko aktuálne o niečo náročnejší. Chvála krátkym kapitolám, išli pekne od ruky. Priznávam, mala som trochu obavy, denník jednej blogerky mohol dopadnúť všelijako. Ale dopadol nad očakávania dobre. Moje očakávania.

Blog terezainoslo.com poznám dlho, čítať som ho začala pred štyrmi rokmi. Vtedy ešte nebola 2x blogerkou roka a nemala tak rozprávkovo dokonalé fotografie. Do knihy vybrala najdôležitejšie životné chvíle, najlepšie blogové príspevky týchto období, niektoré vety dostali novú formu, pridala veľa nového textu. Občas sa spomienkami vracia do detstva, občas v čase preskakuje. Začína odletom do Osla v roku 2011, končí s presťahovaním sa do Prahy pred dvoma rokmi.

Ja fantazírovaní a snění miluju. A přišla jsem na jednu věc. Že mi to snění jde mnohem snadněji, když se cítim šťastná a spokojená. Asi tím získávám jakousi odvahu. Odvahu přát si a malovat sny rozdováděné duhovými vodovkami v té svoji hlavě.

Som presvedčená, že Šlehačková oblaka budú jedným z tohtoročných vianočných bestsellerov. A to je dobre. Už vidím všetky tie čitateľky (viac zaujme ženy, než chlapov), ako sa po rozbalení darčekov usadia kamsi do kúta a začítajú sa. S vlnenou dekou a horkým kakaom samozrejme. A keď pôjdu spať, v hlave im budú naskakovať ich vlastné sny. A možno, keďže sa blíži nový rok, budú novoročné predsavzatia o niečo odvážnejšie.

Ak ste príliš veľký cynik, knihu obíďte a porozhliadnite sa radšej po novej detektívke. No ak máte radi príjemné nenáročné čítanie, blogy, zaujímajú vás príbehy druhých, chcete nahliadnuť, ako žijú spokojní ľudia, myslíte si, že potrebujete nejaký životný impulz, sťahujete sa do zahraničia a potrebujete počuť, že to zvládnete… Šlehačková oblaka vás milo prekvapia.

4/5

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Autizmus & sušienky

Autor: Martin Selner
Názov: Autismus & Chardonnay
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Paseka, Pasparta
Počet strán: 120

. . .

Autizmus. Vďaka Rain Manovi ho má veľa ľudí zafixovaný ako postihnutie s niečim geniálnym. Vďaka mnohým beletristickým knihám vieme, že to až tak super nie je. Aké je mať autizmus, vám povie Naoki Higashida v A proto skáču. Aké je to starať sa o autistické deti zistíte v Autismus & Chardonnay.

Autismus už nevnímám – žiju ho. Nic jiného vám totiž časem nezbyde, jinak byste se zbláznili. Přestáváte dětem říkat, co mají dělat. Začnete věci dělat tak, jak byste si přáli, aby je dělaly ony. Snažíte se býž pro ně vzorem.

Martin Selner pracuje už štyri roky v stacionári zameranom na ľudí s poruchou autistického spektra. Svoje skúsenosti začal písať na blog Autismus & Chardonnay. Krátke vtipné postrehy nájdete aj na jeho FB stránke. Nedávno vyšli knižne. 120 strán myšlienok skrytých vo vtipných a krátkych textoch. Na rovinu hovorím, že počas čítania som sa stále zamýšľala. Sama nad sebou, nad okolím, nad spoločnosťou, nad predsudkami. Nejedenkrát som si v duchu povedala Wow!, nejedenkrát som to povedala aj nahlas. A celý čas som sa usmievala.

Neexistuje lepší či horší generace dětí. Existuje jen lepší nebo horší generace dospělých. Mé děti jsou docela dobrou zkouškou, jaká generace vlastně jsem.

Neviem, o čo presne autorovi išlo. Vypísať sa zo svojej nie zrovna jednoduchej práce? Ukázať ľuďom, že autistov sa nemusia báť? Upozorniť na niektoré problémy? Zakričať, že aj autista je človek, ktorý má právo ísť do kina, na bazén alebo jazdiť v MHD? Neviem, ale v tej knihe je všetko. Od každého niečo. A v tom správnom pomere.

Nutit zdravé děti, aby si hrály s těmi mými, je hovadina. Je ale strašně důležité, aby si o tom rozhodly samy.

A kľudne si k čítaniu zoberte pastelky, zaujímavých viet, ktoré majú čo povedať a budete chcieť si ich zaškrtnúť, je tam viac. Ťažko povedať, či je to dobré, ale skôr smutné a o niečom o nás to vypovedá.

Občas se ukáže, že nejtěžší diagnóza není autismus, ale výchova. Jak se k nim rodiče chovají, je pro ně někdy jěšte větší společenský hendikep než bláznivé stereotypy, problémy s komunikací nebo mentální retardace.

Najfascinujúcejší je ale nenásilný humor, ktorým všetky situácie popisuje. Hneď vám autizmus príde bližší. A jeho nositelia normálnejší. Koniec koncov, stále sú to ľudia. A čo je vlastne normálne?

S radosťou dávam knihe nálepku must read a s radosťou ju budem odporúčať. Všetkým. Bez rozdielu. Neverím, že sa vám nebude páčiť.

6/5

Poznámka

Čítam aj na materskej I

Myslela som si, že nejakú dobu potrvá, než sa dostanem ku knihám, no ukázalo sa, že kojenie zaberá toľko hodín, až by bola škoda to nevyužiť. S bábätkom v tak tesnom objatí sa totiž veľa vecí robiť nedá. Môžem naňho pozerať, čo robím stále dosť dlho, lebo je to pohľad nádherný. Môžem sa najesť, čo vyžadovalo trošku praxe, ale už to zvládam. No časovo je to záležitosť na pár minút. Môžem prejsť v mobile všetky sociálne siete, čo ma prestalo baviť pomerne rýchlo, pretože za dve hodiny sa tam toho až tak veľa neudeje.

A tak čítam. Čítam dokonca tak moc, že ako darček za pôrod mi manžel objednal nový Kindle. Biely. Dúfam, že príde čo najskôr, súčasný Paperwhite je už trošku pomalší. A možno by ho stačilo iba preinštalovať, ale nový sa u mňa nestratí, aspoň môžem mať jeden v detskej na denné kojenie a druhý v spálni na nočné. Praktické.

Za prvý týždeň doma som prečítala štyri knihy a dve rozčítala. Dnes spomínam tri e-knihy, ale odporúčam aj poviedky Moudré z nebe od Richarda Skoleka.

Emma Hooper – Etta a Otto a Russell a James

83 rokov nie je dôvodom sedieť doma. Etta sa v tomto veku rozhodne, že chce vidieť oceán. Zobudí sa skôr, zoberie pár vecí, pušku a pevné topánky a vydá sa na viac ako 3 000 kilometrov dlhú cestu. Jej manžel Otto zatiaľ trpezlivo čaká doma. Varí, tvorí a spomína. Spomína aj Etta, aj ich sused Russell.

Etta a Otto a Russell a James je milý, jemne lyrický a pohodový román o ceste, rodine, spomienkach a minulosti. Má správnu feel-good atmosféru, číta sa príjemne, postavy sú sympatické, prostredie Kanady očarujúce. Bola náhoda, že som v noci otvorila práve túto e-knihu, ale po prvej kapitole som vedela, že toto bude príjemná cesta. Dočítané na druhý deň, ale dobrý pocit z nej mám doteraz.

4/5

Bianca Bellová – Jezero

Wow. Ani neviem, čo som od Jezera očakávala, ale rozhodne nie to, čo sa mi dostalo. Surové, nie veselé, no svojim spôsobom podmanivé čítanie. Nevedela som sa od nej odtrhnúť.

Jezero mapuje životný príbeh chlapca Namiho. Od jeho detstva a prvých spomienok až po rannú dospelosť. Je to zároveň príbehom o úpadku života v okolí jazera. O jeho obyvateľoch, nešťastných osudoch i zničených životoch. Nádej v nedohľadne, okolie spustošené. Púšť požiera stále väčšie plochy, jazero sa stráca, už dávno nie je životodarným prostredím.

Bianca Bellová si ma už získala knihami Celý den se nic nestane a Mrtvý muž, ale Jezero, to je niekde úplne inde. Vyššie. Potvrdila mi to, čím som si už dávno istá, a to že český autori majú čo povedať a vedia to povedať dobre. Jezero nie je pre každého, ale keď sa odhodláte, pohltí vás. Za zmienku stojí, že je Knihou roka v tomto ročníku cien Magnesia Litera.

5/5

Sára Vybíralová – Spoušť

Som trochu zmätená. Spoušť vydalo nakladateľstvo Host, ktorých knihy milujem. Spoušť je kniha českej autorky a s tými mám samé pozitívne skúsenosti. A aj napriek tomu je Spoušť kniha, ktorá ma vôbec neoslovila. A nebavila. Dokonca aj na to, ako bola krátka, tak som sa musela premáhať, ale chcela som ju mať čo najskôr za sebou, aby som sa mohla pustiť do ďalšej knihy.

Na druhej strane musím pochváliť jazyk. Páčilo sa mi, ako autorka skladala vety, aké slová vyberala, opisy, ako sa pohrala s jazykom. To ma zaujalo. Ale príbehy samé o sebe už menej. Niektoré trošičku viac, niektoré trošičku menej, vo výsledku sa ale žiadne nadšenie nekonalo.

3/5