Poznámka

SÚŤAŽ o pohľadnice I love books

Mám pre vás prekvapenie. Spolu s internetovým obchodom Terve.cz, kde nájdete tie najkrajšie fínske vecičky, sme pre vás pripravili súťaž. Bude o nádherné pohľadnice s motívom I love books, za ktorými stoja ilustrátori Timo Mänttäri, Matti Pikkujämsä a Marika Maijala.

Urobíte nimi radosť každému knihomoľovi, osobné prianie na balíčku s knižkou určite poteší. Vyniknú na akejkoľvek fotke, ktorej chcete dať hastag #bookstagram a že poslúžia aj ako záložka snáď ani netreba spomínať. Alebo si ich zarámujte a vyveste nad knižnicu. Jednu polovicu vy, druhú vaša knihomoľsky spriaznená duša.

Jeden z vás vyhrá jednu sadu pohľadníc. Je ich tam dvanásť v šiestich rôznych motívoch. Keďže sa blížia Vianoce, súťažná otázka bude vianočná. Určite už zostavujete wishlist a premýšľate, čo by ste chceli pod stromčekom nájsť. Do komentárov mi napíšte:

  • aké knihy si prajete
  • aký darček by ste si vybrali na terve.cz

Radšej vopred varujem všetkých milovníkov Mumínkov, že tam nájdu rovno celú kategóriu s týmito roztomilými postavičkami. A keď nás budete sledovať na FB, určite sa potešíme (dokonca aj keď FB mení pravidlá zobrazovania a už sa asi nebudeme vídať tak často). Fínske radosti nájdete tu a mňa tu.

PRAVIDLÁ

  • súťaž začína dnes 12. 11. a končí v pondelok 20. 11. 2017 o polnoci
  • víťaza vyberiem z komentárov pod týmto článkom a v stredu ho kontaktujem na email (nemusíte sa báť, email nie zobrazený verejne a ja ho nevyužijem k ničomu inému)
  • výherca má na odpoveď 72 hodín, inak vyberiem ďalšieho
  • súťažiť môže ktokoľvek s českou alebo slovenskou doručovacou adresou

Budem sa tešiť na vaše knižné i fínske priania. Neskôr sa môžete tešiť aj na moje tipy. Tie knižné i tie fínske. 

Poznámka

„Není to už trochu moc, Terezo? Není!“

Autor: Tereza Salte
Názov: Šlehačková oblaka
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Motto
Počet strán: 272

. . .

Ak ste posledné dni otvorili instagram, na knihu Šlehačková oblaka ste museli naraziť. Ani netreba sledovať knižných blogerov. Anotácia začína slovami: Deníkovými zápisky na svém blogu TerezaInOslo motivuje tisíce lidí, aby přestali snít a začali si své sny plnit. Tady a teď!

Je kniha inšpiratívna? Nie. Motivuje vás k niečomu? Nie.
Ale!
Ale to vôbec nevadí, je lepšie ku knihe nepristupovať ako k návodu na šťastie. Každý si musíme nájsť tie svoje. Sny, plány i cestu. A nehľadajte v nej ani motiváciu, Tereza so svojimi krásnymi predstavami síce nejedenkrát narazila a úprimne ich priznáva, lenže stále mala za sebou podporu rodiny, priateľov a Johna Erika.
Šlehačková oblaka sú len a len pohodové zápisky jednej zasnenej holky z Prahy. Ktorá mala možno až príliš veľké ciele, ale nebála sa za nimi ísť. A potom o nich písať, či už boli veselé, alebo zrovna nevyšli.
Tak ich berte a bude vás čítanie baviť.

Miluju procházky budoucností. Miluju plánovat a snít o tom, jak by to všechno mohlo být.A myslím, že právě snění je obrovskou součástí cesty k cíli.

Tereza vie do detailov sledovať svoje okolie a farbisto o ňom písať. Rozprávanie občas pretne nejakým zamyslením pre druhých, ktoré by tam vlastne ani nemuselo byť.

Je to cukrové? Áno, je. Dokonca predtým aj varuje, na strane 86. Ale je to milo cukrové.

Najviac ma bavil začiatok, prvé mesiace v Nórsku, ako sa oťukala v novom prostredí, zamilovala do Nórska a následne zložila ružové okuliare. Hneď potom pobyt v Afrike. Iba koniec na mňa pôsobil trošku narýchlo. Možno mi tam chýbalo niečo viac zo života v Prahe.

Šlehačková oblaka sú zvláštne roztomilé. Neskutočne ma bavili, prečítala som ich za 4 dni, čo ma samu prekvapilo, predsa len je Adamko aktuálne o niečo náročnejší. Chvála krátkym kapitolám, išli pekne od ruky. Priznávam, mala som trochu obavy, denník jednej blogerky mohol dopadnúť všelijako. Ale dopadol nad očakávania dobre. Moje očakávania.

Blog terezainoslo.com poznám dlho, čítať som ho začala pred štyrmi rokmi. Vtedy ešte nebola 2x blogerkou roka a nemala tak rozprávkovo dokonalé fotografie. Do knihy vybrala najdôležitejšie životné chvíle, najlepšie blogové príspevky týchto období, niektoré vety dostali novú formu, pridala veľa nového textu. Občas sa spomienkami vracia do detstva, občas v čase preskakuje. Začína odletom do Osla v roku 2011, končí s presťahovaním sa do Prahy pred dvoma rokmi.

Ja fantazírovaní a snění miluju. A přišla jsem na jednu věc. Že mi to snění jde mnohem snadněji, když se cítim šťastná a spokojená. Asi tím získávám jakousi odvahu. Odvahu přát si a malovat sny rozdováděné duhovými vodovkami v té svoji hlavě.

Som presvedčená, že Šlehačková oblaka budú jedným z tohtoročných vianočných bestsellerov. A to je dobre. Už vidím všetky tie čitateľky (viac zaujme ženy, než chlapov), ako sa po rozbalení darčekov usadia kamsi do kúta a začítajú sa. S vlnenou dekou a horkým kakaom samozrejme. A keď pôjdu spať, v hlave im budú naskakovať ich vlastné sny. A možno, keďže sa blíži nový rok, budú novoročné predsavzatia o niečo odvážnejšie.

Ak ste príliš veľký cynik, knihu obíďte a porozhliadnite sa radšej po novej detektívke. No ak máte radi príjemné nenáročné čítanie, blogy, zaujímajú vás príbehy druhých, chcete nahliadnuť, ako žijú spokojní ľudia, myslíte si, že potrebujete nejaký životný impulz, sťahujete sa do zahraničia a potrebujete počuť, že to zvládnete… Šlehačková oblaka vás milo prekvapia.

4/5

Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Autizmus & sušienky

Autor: Martin Selner
Názov: Autismus & Chardonnay
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Paseka, Pasparta
Počet strán: 120

. . .

Autizmus. Vďaka Rain Manovi ho má veľa ľudí zafixovaný ako postihnutie s niečim geniálnym. Vďaka mnohým beletristickým knihám vieme, že to až tak super nie je. Aké je mať autizmus, vám povie Naoki Higashida v A proto skáču. Aké je to starať sa o autistické deti zistíte v Autismus & Chardonnay.

Autismus už nevnímám – žiju ho. Nic jiného vám totiž časem nezbyde, jinak byste se zbláznili. Přestáváte dětem říkat, co mají dělat. Začnete věci dělat tak, jak byste si přáli, aby je dělaly ony. Snažíte se býž pro ně vzorem.

Martin Selner pracuje už štyri roky v stacionári zameranom na ľudí s poruchou autistického spektra. Svoje skúsenosti začal písať na blog Autismus & Chardonnay. Krátke vtipné postrehy nájdete aj na jeho FB stránke. Nedávno vyšli knižne. 120 strán myšlienok skrytých vo vtipných a krátkych textoch. Na rovinu hovorím, že počas čítania som sa stále zamýšľala. Sama nad sebou, nad okolím, nad spoločnosťou, nad predsudkami. Nejedenkrát som si v duchu povedala Wow!, nejedenkrát som to povedala aj nahlas. A celý čas som sa usmievala.

Neexistuje lepší či horší generace dětí. Existuje jen lepší nebo horší generace dospělých. Mé děti jsou docela dobrou zkouškou, jaká generace vlastně jsem.

Neviem, o čo presne autorovi išlo. Vypísať sa zo svojej nie zrovna jednoduchej práce? Ukázať ľuďom, že autistov sa nemusia báť? Upozorniť na niektoré problémy? Zakričať, že aj autista je človek, ktorý má právo ísť do kina, na bazén alebo jazdiť v MHD? Neviem, ale v tej knihe je všetko. Od každého niečo. A v tom správnom pomere.

Nutit zdravé děti, aby si hrály s těmi mými, je hovadina. Je ale strašně důležité, aby si o tom rozhodly samy.

A kľudne si k čítaniu zoberte pastelky, zaujímavých viet, ktoré majú čo povedať a budete chcieť si ich zaškrtnúť, je tam viac. Ťažko povedať, či je to dobré, ale skôr smutné a o niečom o nás to vypovedá.

Občas se ukáže, že nejtěžší diagnóza není autismus, ale výchova. Jak se k nim rodiče chovají, je pro ně někdy jěšte větší společenský hendikep než bláznivé stereotypy, problémy s komunikací nebo mentální retardace.

Najfascinujúcejší je ale nenásilný humor, ktorým všetky situácie popisuje. Hneď vám autizmus príde bližší. A jeho nositelia normálnejší. Koniec koncov, stále sú to ľudia. A čo je vlastne normálne?

S radosťou dávam knihe nálepku must read a s radosťou ju budem odporúčať. Všetkým. Bez rozdielu. Neverím, že sa vám nebude páčiť.

6/5

Poznámka

Štyri krásne detské knihy

Thierry Robberecht – O vlkovi, který vypadl z knížky

Rozprávok, v ktorých vystupuje vlk, nie je málo. A snáď vždy je to postava záporná. Lenže čo ak by sa úlohu tak trochu vymenili? Vlk vypadne z knižky a snaží sa ho dostať obrovský kocúr. Bude to riadna fuška, pretože vlk sa úplne do každej knihy nehodí a tam, kde by zapadol, ho nemusia prijať. Kocúr je tu stále a kníh v knižnici je toľko veľa!

Pre deti od troch rokov, ale mali ste vidieť Adamka, ako sa smial, keď som mu predvádzala zdesené výrazy vlka, keď mu nevyšiel úkryt v ďalšej knihe.

Oksana Bula – Zubr si hledá hnízdo

Túto knižku by som zaradila do kategórie ňuňuňu. Ako vážne, taká rozkošnosť sa len tak nevidí. A príbeh je roztomilo milý. No najmä ilustrácie. Mimochodom, je to dokonalá jesenná kniha. Hrá tými najkrajšími farbami tohto ročného obdobia a je to čas, kedy sa zvieratká začínajú pripravovať na dlhý spánok.

Zubr je trošku veľký, trošku neobratný a tak trochu si myslí, že musí byť krásne spať celú zimu v pohodlnom pelíšku. Ja ho chápem a súhlasím s ním. Lenže uložiť sa k zimnému spánku nie je len tak. To zistí sám. Už len nájsť ten správny pelíšok dá zabrať. A čo potom? Nebudem prezrádzať, aj tak si to prečítate.

Luke Pearson – Hilda a kamenný les

Hildu netreba nijako predstavovať, Paseka vydáva už tretí komiks, tentokrát v ňom ale nie sú príbehy dva, ale iba jeden. Ale i to stačí, dokonca mi príde máličko lepší ako dvojka, naviac tentokrát sa viac zapojí aj Hildina maminka a celkovo je príbeh tak správne severský, bláznivý a čarovný.

Akurát… vážne, takýto koniec? To od autora nebolo vôbec pekné, najmä keď sa zdá, že pokračovanie zatiaľ neexistuje. Ale na konci je Vrátime se zase v roce 2018, tak tomu budem veriť a budúci rok očakávam ďalšie dobrodružstvo s Hildou a jej rozkošnou líštičkou s parôžkami.

Petr Wagner – Dřív, než půjdem spát

Štvorveršové rýmovačky o tom, ako spávajú zvieratká. Asi sa ich naučím naspamäť a budem ich hovoriť Adamkovi. On totiž rýmovačky miluje a ja mu dookola hovorím básničky „Adam v škole nesedel, abecedu nevedel…“ (dokonca som sa naučila druhý odsek o ktorého existencii som predtým ani netušila), „Oli, oli, Janko, kľakni na kolienko…“  a „Zlatá brána otvorená, zlatým kľúčom podoprená…“. Iné nepoznám. No a už by to chcelo niečo nové, kľudne i české, hlavne že sa to dobre zapamätá.

Dřív, než líšče zavře víčka,
zatočí se do klubíčka.
Utahané z běhaní je moc
Pusu na čumáček – dobrou noc!

Je mi jasné, že na pusinku Adamko nezaspí, takže sa tým zabávame cez deň. Ilustrácie sú milé, inak by ma kniha nezaujala, formát taký akurát, básničky poučné. Dúfam, že si ju Adamko raz obľúbi tak, ako ja. Tvoru ilustrátorky Ilony Komárkovej môžete obdivovať aj na fler.cz.

Poznámka

Šálka zeleného čaju?

Autor: Frédéric Lenormand
Názov: Případy soudce Ti. Zelený čaj s arsenikem
Rok vydania: 2017
Vydavateľ: Garamond
Počet strán: 240
Orig. názov: Thé vert et arsenic
Preklad: Vlasta Misařová

. . .

Ubehlo tri a pol roka a ku mne si opäť našiel cestu Soudce Ti. Síce som vtedy plánovala, že ten ďalší bude od pôvodného autora Roberta van Gulika, ale cesty kníh sú nevyspytateľné. Takže Zelený čaj s arsenikem.

Cisár v Zakázanom meste si každoročne dopriava osobnú dodávku čaju. Príchod čaju je zároveň oslavou vítania jari. Ani rok 670 nie je výnimkou. Za čajového komisára, ktorý má dohliadať na úrodu a prevoz, je menovaný Soudce Ti. Toho samého takáto pocta prekvapí, pretože čaj si síce dopraje, ale vôbec mu nerozumie. Spoločnosť mu bude robiť jeho tretia manželka, paní Cao.

Nebol by to Soudce Ti, aby z obyčajného výletu do vyhlásenej čajovej oblasti, nevznikol prípad. Kým všetci oslavujú obetavú smrť paní Wang, jemu sa na tom všetkom niečo nezdá. Popri všetkých formalitách, ktoré si jeho postavenie a dôvod návštevy vyžadujú, rozbieha aj súkromné vyšetrovanie.

Pomerne presne si pamätám, ako na mňa pred rokmi pôsobil diel s názvom Smrt čínského kuchaře. Nenáročná oddychová detektívka. Pozorný sudca, ktorý si všíma detaily. Exotické prostredie a s tým spojené zaujímavosti. Občas trochu prikrášlené, ale inak celkom dôveryhodné. Zelený čaj s arsenikem sa o moc nelíši. A to myslím v dobrom, pretože tá kniha mi perfektne sadla do obdobia, kedy som chcela čítať detektívku, ale stačilo niečo ľahšie a bez sociálneho rozsahu, ako to býva u severských krimi. I keď Soudce Ti si pár morálnych poznámok tiež neodpustí.

Tentokrát som ale mala problém s menami. Neviem či to bolo tým, ako dlho som knihu čítala (zvládnete to aj za jeden večer, no pri polročnom kojencovi som rada aj za tie dva týždne), ale mená sa mi stále plietli a občas som sa musela zastaviť a porozmýšľať, o kom je reč a akú úlohu doposiaľ zohral. Pretože ako sa neskôr ukázalo, všetky postavy sú dôležité.

Ale prečítala som sa až k prekvapivo dobrému záveru a rozuzleniu. Čo mi však vadilo je, že Frédéric Lenormand opísal čajové miesta a mesto Si-Fu tak pútavo, až mi bolo ľúto, že sedím iba doma na gauči. Aspoňže zelený čaj sa dá bežne kúpiť aj u nás, i keď verím, že kvalita toho pravého čínskeho v spojení precíznej prípravy, má predsa len iné čaro.

Znalosť predchádzajúcích častí nie je nutná. Pre záujemcov je ale na konci vypísaná stručná kariéra sudcu Ti i uvedenými knihami. A tiež niečo málo o čaji v období Tchangov. Tých zaujímavých informácií o čaji a dobových zvykov je knihe viacej, čo ju robí ešte atraktívnejšou. Také ja rada.

Verím, že Soudce Ti má už dávno svojich fanúšikov nájdených (ja si najčastejšie predstavujem skôr staršiu generáciu, ktorá po tejto sérii siahne), ale určite má čo povedať aj tým novým (a mladším). Už len pre to prostredie a dobu, kde sa odohráva.

4/5

Za knižku ďakujem nakladateľstvu Garamond.

Poznámka

Humbook!

Adamko je na taký festival ešte mladý, ja stará, ale vekovým priemerom sme tam zapadli. Reč je o Humbooku. Knižnom festivale určenom najmä mládeži, ale svoje si tam nájdu aj tí, čo už im pár rokov nie je -násť. Napríklad ja.

Popravde, ak by som bola teenager, tak tam nadšene behám od otvorenia až do záverečnej. Ak by som nemala Adamka, tak by som si z programu tiež vedela vybrať v ktorúkoľvek hodinu a nakoniec by som tam strávila celý deň. No s polročným bábätkom som prekvapená, že sme tam boli vyše troch hodín. Wow. Humbook aj Adamko prekonali moje očakávania.

Prišli sme zrovna keď začínala beseda Překladatelské oříšky, ktorá ma veľmi zaujímala. Ale bolo na nej plno a v celej miestnosti vydýchaný vzduch, nehovoriac o tom, že som na kraji, s batohom na chrbte a Adamkom pred sebou, trochu zavadzala. Tak sme len popozerali priestory, kde sa čo nachádza, Markéta (Svět podle Marillee) mala videoworkshop, vedľa sa robili sviečky, tetovalo a v stánku bola dlhá fronta. Batoh som zaniesla do auta a išla na besedu s v Vilmou Kadlečkovou, autorkou ságy Mycelium. Veľmi sympatická spisovateľka.

Chillout zóna bola stále plná, takže nehrozilo, aby som tam pustila Adamka a chvíľu si oddýchli. Workshopy boli nabité, fronta pri stánku nekonečná. Vlastne dobre že tak. Mala som VIP lístok a súčasťou balíčka bola aj zľava na eshop albatrosmedia.cz. 25 % a doprava zadarmo. Takže čo? Takže knižky Divotvůrce, Poušť v plamenech, Sníh nebo popel a Šest vran som si ešte ten večer objednala a prídu za mnou do Brna.

V pravej, najväčšej festivalovej časti sa dalo dýchať, takže som sa rozhodla ísť aj na besedu s Anitou Grace Howard. Adamko krátko predtým začal dávať najavo únavu, takže v aute som ho vymenila z ring slingu do nosítka, v ktorom sa mu spí pohodlnejšie a než sa do MeetFactory tých pár metrov vrátila, zaspal.

Čo bolo fajn, pretože Anita, hoci som žiadnu jej knihu nečítala a doteraz váham, či sa do nejakej vôbec pustiť, bola skvelá. Tak správne čudná a bláznivá. Veľmi sa mi páčila jej odpoveď o možnosti nesmrteľnosti. Prezradila tiež niečo málo o svojom hudobnom vkuse a čo počúva pri písaní. Záujemcovia môžu playlist nájsť na jej stránkach.

A skvelé bolo, že som sa konečne stretla s Terezkou z CooBoo (teresinha.cz), ktorej malá Ema tiež spinkala. Tie dve pohupujúce sa maminy s bábätkami v nosítku, na kraji, to sme boli my. Na záver besedy sa krstila Anitina novinka Krverůž. Potlesk Adamka prebudil, tak sme sa s davom dostali von. V aute dostal jesť a mohli sme sa vrátiť na besedu s Ladislavom Ziburom.

Ladislav Zibura je skvelý človek, ktorého už dlho sledujem na facebooku (@zibiq), pretože má správne postrehy zo života i svojich ciest. Bavila ma jeho kniha 40 dní pěšky do Jeruzaléma, ohromne som sa pred rokom bavila na prednáške z putovania po Nepálu a Číne (knižne vyšlo ako Pěšky mezi buddhisty a komunisty) a určite si nenechám ujsť  pripravovanú novinku Už nikdy pěšky po Arménii a Gruzii.

Tu ale musím povedať, že jeho vlastná prednáška bola lepšia. On je proste one-man komik, dokáže rozprávať vtipne, dlho, improvizovať. Formát besedy mi k nemu moc nesadol a sem-tam mi prišlo, že ten humor je silený. Ale mal veľa skvelých postrehov a myšlienok, a mladým ukázal, že svet nie je zlý. Takže, bavila som sa. Bavil sa aj Adamko, len som nemohla stáť na mieste, preto som chodila po kraji celej sály. No ďakujem slečne z organizačného tímu, že sa prišla spýtať, či nechcem stoličku.

Na záver som ešte prehodila pár slov so Zuzanou z Můj život mezi knihami, ktorú som zastihla s Wendy. Na chvíľu sa k nám pridala aj Dorota Noon, no my už sme boli na odchode. Poslednú besedu ani autogramiádu som nemala v pláne navštíviť, sama som prekvapená, že Adamko vydržal tak dlho.

Ubytovanie sme mali neďaleko MeetFactory, Silent Apartment with Parking. Konečne som sa poriadne najedla, konečne som si ponaťahovala chrbát a konečne som pozrela, čo ma vlastne čakalo v taške pre VIP vstup. Reading copy Dívka z inkoustu a hvězd, zápisník, nejaké záložky, už spomínaná zľava do Albatrosáckeho eshopu a druhá zľava na e-knihy (9 e-kníh za 99 Kč? Áno prosím, ďakujem, objednané!).

Bola som spokojná? Bola! A veľmi. Posledné týždne mám totiž niečo ako knižnú krízu. Síce čítam, ale len komiksy a nenáročné kratšie romány. No chýbal mi ten zápal ponoriť sa do poriadneho príbehu. Chuť otvoriť 300 stranovú knihu. A na Humbooku to prišlo. Samozrejme, pri Adamkovi sa tento plán ešte odkladá a keď pozerám do kalendára, tak ani najbližší týždeň sa neuskutoční, ale aspoň sa na to teším.

Áno, ľudí bolo veľa, priestory mohli byť vzhľadom na ich počet väčšie (ale zas MeetFactory malo takú správnejšiu atmosféru), dať stánok s knihami do miestnosti s besedami nebol úplne najšťastnejší nápad a vetranie by ocenil absolútne každý (možno i viac svetla). Ale! Po organizačnej stránke super, program nápaditý, pozvaný hostia výborní. A to je to najdôležitejšie.

Či prídem aj o rok záleží na Adamkovi. Ja dúfam že áno.

Vlastné selfíčko s Adamkom nemám, ale u @suzanne_a._white sme sa objavili v Instastories.

Poznámka

Čo mi chutí, to zjem

Autor: Tracey Murkettová, Gill Rapleyová
Názov: Vím, co mi chutná. Dítětem vedené odstavení
Rok vydania: 2015
Vydavateľ: Argo
Počet strán: 192
Orig. názov: Baby-led Weaning. Helping Your Baby to Love Good Food
Preklad: Kateřina Bodnárová

. . .

BLW. Baby-led weaning. U nás prekladané ako dieťaťom vedené odstavenie. O čo ide? O prirodzenom spôsobe ako začať u kojencov s pevnou stravou. Nie s rozmixovanou zeleninou, pyré, kašičkami a ovocnými výživami. Zeleninové hranolky na ne.

O BLW som počula prvýkrát niekedy v tehotenstve, ale nevenovala som tomu väčšie pozornosť. Až po narodení Adamka som začala pátrať, dokonca sme boli s manželom na kurze vedenom Ditou Vlčkovou, ktorá BLW spropagovala v ČR asi najviac. (jidlodotlapky.cz) Na BLW sa mi totiž páči, že rešpektuje dieťa. Presne ako Montessori. Presne ako by som to chcela zvládnuť ja u Adamka.

Vím, co mi chutná. Dítětem vedené odstavení je kniha, ktorá dostatočne objasňuje, čo to vlastne BLW je, prečo je lepšie, ako tradičné rozmixované jedlá, aké nástrahy môžu rodičov postrehnúť, ako začať, prečo nezačať skôr… no skrátka všetko čo chcete a potrebujete vedieť predtým, než podusenú zeleninu dáte rovno dieťaťu do ruky a nie do mixéra.

Veľmi sa mi páčila kapitola Úplatky, odměny a tresty a pripomenula mi, čomu presne sa chcem u Adamka vyhnúť. Aj vy ste tak nenávideli, keď ste museli sedieť za stolom a dojesť posledné sústa? Celkovo bolo v knihe veľa myšlienok, ktoré mi kdesi v hlave lietali a ja som ich konečne pozbierala a dala dohromady. A pripomenula mi, aké je rodičovstvo krásne, náročné a koľko trpezlivosti ešte budem musieť v sebe nájsť. Ale za dieťa, ktoré radšej samo siahne po kúsku ovocia než  po sladkostiach to stojí.

Ale?

Ku knihe by som mala štyri výtky.

  1. Časté opakovanie. Ku koncu už to bolo celkom otravné. Ja viem, že niektoré príručky sú veľmi často tak písané a že niekedy to nie je na škodu, ale čo je veľa, to je veľa. A tu toho bolo viac ako dosť.

  2. Chýbali mi zdroje. Nie že by som sa hrnula hneď všetky skúmať, ale keď sa raz opierajú o nejaké výskumy, stojí za to ich aspoň na konci vypísať. Už len kvôli dôveryhodnosti. Ako, ja im verím, mne to dáva zmysel. Ale ak by som sa chcela dozvedieť viac a z čoho vlastne vychádzali, ak nerátam iba vlastné poznatky a skúsenosti, mám smolu a musím pátrať sama.

  3. Pasívne posadzovanie. Autorky akosi predpokladali, že polročné deti sedia. Lenže ja som skôr zástancom prirodzeného psychomotorického vývoja a tam polročné deti proste nesedia. Alebo len veeeeľmi málo z nich. Takže prvé mesiace po zavedení príkrmov je pri nesediacich deťoch vhodnejšie ich buď držať v klbku, alebo ich nechať na brušku. Ony si s tým poradia.

  4. Nechať na dieťati, čo zje. Súhlasím, že aj kojenci sú veľmi šikovní a múdri, ale dať im pizzu len preto, lebo ju jeme my, oni nás vidia a načahujú sa za ňou, to už mi príde veľa. Čo sa týka príkrmov, nie som tabuľková, príde mi proti srsti ísť dva-tri dni jeden druh zeleniny, potom druhej, potom tretej a tak ďalej. Ale odtiaľ potiaľ. Stále je to kojenec, ktorý nemá ešte úplne vyvinutú tráviacu sústavu, takže je na rodičoch, aby zaistili vhodné potraviny. Na môj vkus sa išlo aj veľa korenených jedál. Ja myslím, že neskôr si zaexperimentujú dostatočne, takže prvý rok-dva nemusia ochutnať všetko.

Tým nechcem povedať, že kniha mi nakoniec nič nedala. Naopak. Vlastne ma totálne namotala a ja sa nadšene teším, ako budem Adamkovi na pare pripravovať zeleninu, dám mu ju na tanierik a budem deň za dňom sledovať pokroky. Som kľudnejšia ohľadom možného dávenia kojenca, ktoré je asi najväčším strašiakom u rodičov. Som rada za osobné príbehy, ktorých je v knihe nemálo. Som trochu kľudnejšia keď viem, že deti sa rozjedia až neskôr, nie úderom ukončeného šiesteho mesiaca. A som zvedavá, ako sa nám podarí na BLW nahovoriť Adamka. Zatiaľ je stav taký, že mrkva, dyňa a zemiak nie, brokolica luxus.

Ešte si neodpustím odporúčanie. Ak chcete ísť cestou BLW, je to jasné, Vím, co mi chutná si prečítate. Ale má čo povedať aj rodičom, ktorý nechcú dávať zeleninu vo forme, kedy je poznať, o čo vlastne ide. Možno by potom neočakávali, že ich päťmesačné dieťa bude bez problémov papať všetky zeleninové pokrmy a nebudú bojovať s tým malým jazýčkom, ktorý vystrkuje lyžičku z pusinky.

Kniha má svoje chyby, ale dobrých informácií je v nej oveľa viac.

4/5