Poznámka

V lese

Vyšla som si s Adamkom do lesa. Pôvodne som chcela ísť hneď ráno, ale bola hmla, Adamko mi znova zaspal v náručí už o deviatej, išli sme ešte do obchodu, tak nakoniec to vyšlo až na poobednú prechádzku.

Hoci som kedysi na hríby chodila, trávila veľa času v lese a na dedine, už je to dobrých 15 rokov. V lese som si uvedomila, že už si ani nespomínam, ako sa hríby hľadajú. Na jednej strane mi to prišlo ako veda, niečo vzdialené a pre mňa už takmer zabudnuté, na druhej strane sa mi vybavili spomienky na detstvo u babičky.

Vstúpiť do lesa je vlastne úplne jednoduché. Proste si vykračujem po ceste a náhle odbočím do lesa. Kopec hore ma neodrádza, ale obuv som mohla zvoliť vhodnejšiu. Čím hlbšie vchádzam do lesa, civilizácia sa stráca z dohľadu, tým lepší pocit mám.

Chodiť mimo cestu, krížom krážom je také rebelské. Samozrejme, na výletoch sme lesom prechádzali často, no vždy po značenej ceste. Ale zísť z tejto cestičky a stúpať po listoch, pozorne sledovať okolo a dávať pozor na každý krok, to už zaváňa mladíckou romantikou.

Vôbec si nepamätám, ako vyzerajú jedlé hríby. Dubák by som určite spoznala, ale dubáky sú už dávno vybrané. Viem, že bedle sa dajú pomýliť s niečím prudko jedovatým, matne si vybavujem suchohríb a kuriatka. Tým moje znalosti končia a ja sa zmierujem s tým, že si proste kúpim šampiňóny v obchode. Hríbov som našla síce veľa, ale som presvedčená, že ani jeden sa ako jedlo pre ľudí nehodí. Obzvlášť ten fialový pôsobil už od pohľadu jedovato a ani tomu v čistej bielej farbe neverím.

Dávam za pravdu tým, ktorí hovoria, že les lieči. Stačí zastaviť a započúvať sa. Občas to síce prekazí zvuk motorovej píly niekde v pozadí, ale aj chvíľka v lese nabíja pozitívnou energiou. Ešte by som si mohla zopakovať vtáctvo našich lesov a o pár rokov môžem pred Adamkom machrovať, čo za vtáčika to vidíme na strome. Vlastne by som si mohla zopakovať aj rastlinstvo.

Z lesa ide strach aj cez deň. Ako fakt neviem, čo by som robila, keby uvidím diviaka. A on mňa. S dieťaťom v šátke a v nevhodnej obuvi. Niektoré zvuky pôsobia veľmi tajomne. Ešteže už hmla ustúpila, bolo slnečno a do západu slnka ďaleko.

Fotiť hríby nie je tak jednoduché, ako som si v prvom momente myslela. No niektoré sú vážne fotogenické.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Pražský víkend

Adamko ma neprestáva prekvapovať. Ako sme sa len tešili, keď už sme autom išli bez jediného plaču, že budeme môcť jazdiť častejšie a pomaly aj dlhšie. A on tentokrát začal už v Brne plakať, ale tak, že to sme ešte nepočuli. Trikrát sme zastavovali, prebaliť, kojenie, ponosiť. Najťažšie je to na diaľnici, keď sa ani zastaviť nedá, odpočívadlo ďaleko. Zaspal až hodinu pred Prahou.

Do Prahy som išla na blogerskú merendu. Veľmi som sa tešila, pretože odkedy mám Adamka, strácam prehľad o aktuálnych knižných novinkách. A naviac je fajn občas zmeniť prostredie a ísť medzi viac ľudí.

Ubytovanie sme si našli na Žižkove v Trinity Residence, 20 minút od VinCaffé, kde sa blogerská merenda konala. Adamka nové priestory bavili, najmä sklobetónová stena oddeľujúca kuchynský kút od zvyšku miestnosti. Celý podvečer so záujmom všetko sledoval alebo sa váľal s nami v posteli. Už mu to ide fakt rýchlo, prejsť z jednej strany postele na druhú (asi tak nanosekundu).

V sobotu som po jednej vyrazila s Adamkom v šátku. Dovtedy nespal, takže som dúfala, že sa vyspí tam. A naozaj, než som vystúpila na poslednej zástavke, očká zatvorené a len som cítila jeho pravidelné dýchanie. Dokonca sme prišli včas! Usadila som sa v skvelej spoločnosti, pri stole so skvelou Bárou z Book Journal a Jakubom z @bookscalling.

Vendy a Olga nám predstavili novinky, ktoré vyjdú najbližšie mesiace v Albatrose. Adamka to muselo strašne moc zaujímať, pretože sa zobudil a tíško sledoval. Na záver pripravovanú knihu Kaziměsti predstavil autor Martin Bečan osobne. Tu ma trochu mrzí, že som nezachytila celé jeho rozprávanie, pretože Adamko sa začínal ozývať, tak som s ním išla na záhradku, aby sme nerušili. No ale knižku sme podpísanú dostali, takže ju určite prečítam.

Potom sa rozdávali darčeky a knižky, týmto ďakujem blogerke, ktorej meno mi vypadlo, za to, že mi doniesla pár na výber, pretože som zrovna Adamka kŕmila (z fľaše, taká odvážna, aby som kojila takto na verejnosti, nie som, naviac som nebola vhodne oblečená). Vybrala som si len jednu, predsa len toho času mám pomenej, ako ostatný blogeri. Za to celkom zaujímavú knihu Machinace od Hayley Stoneovej. Z nakladateľstva Plus, takže verím v kvalitku.

Domov sa mi ešte nechcelo ísť, ale manžel bol na blízku, takže za Adamkom, ktorému sa už prestávalo páčiť (tak ono tam bol aj celkom hluk a teplo) prišiel a bol s ním vonku na záhradke. Ja som sa ešte rozprávala s Alenou z hotcoffee.cz a najmä so Zuzanou zo suzannesworldofbooks.cz. Odchádzala som až o pol piatej, čo prekvapilo aj mňa.

S manželom sme si dali na byt prechádzku, cez Žižkovský tunel, čo Adamko opäť prespal. Tak sme už len nakúpili, na byte si dobrú večeru spravili a pozerali tretiu sériu Narcos. Ja som si zobrala do Prahy štyri komiksy a z toho tri úspešne aj prečítala.

V nedeľu nás trochu zradilo počasie, chcela som ísť ešte do ZOO, ale pršalo. No mám skvelých čitateľov blogu, dostala som tip na Národní zemědělské muzeum. A veru dobre tam bolo. Najmä pre deti, takže sa tam vrátime, až bude mať Adamko dva-tri roky. Nech si užije aj jazdu na malom traktorčeku a všetky tie interaktívne a hravé prvky, ktoré po múzeu boli. Som zvedavá na expozície, ktoré sa ešte len pripravovali.

Úplne top je záhradka na streche s voňavými bylinkami, včelími úľmi a úžasným výhľadom na celú Prahu. Dokonca je možnosť tam piknikovať. Adamko bol v nosítku u manžela a príjemne mu bolo, zaspal už pri druhej expozícií, trochu si pomrnčal, keď sme ho prehadzovali v aute do vajíčka, ale potom opäť spinkal až po Jihlavu. Prestávam jeho spánkovým potrebám rozumieť.

Na pol ceste medzi Prahou a Brnom, v mestečku Luka nad Jihlavou, existuje výborná reštaurácia Kolnička. Varia tak dobre, že sa oplatí zísť z diaľnice. My sme ju objavili vďaka Gastromape Lukáša Hejlíka, ktorú začínam mať čoraz radšej, pretože vďaka nej spoznávamé skvelé podniky i miesta.

A o štyri týždne opäť do Prahy. Bude knižný festival Humbook!

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Sonnentor

V Čejkoviciach je jedno úžasne voňavé miestočko. Majú tam chutné domáce koláčiky, tie najlepšie limonády a ľadové čaje, krásnu vyhliadku, jedlú záhradku, originálne pexeso, milý personál a najmä desiatky čajov a korenia. Chutného, zdravého a voňavého.

Prehliadku sme jaksi nestihli, lebo Mr. Adamko dostal hlad a na ďalšiu sa nám čakať nechcelo. Ale do Sonnentoru to nie je ďaleko a leto ešte neskončilo.

sonnentor.cz

Poznámka

Raj na Pálave

Išli sme zrúcaninu hradu Sirotčí hrádek. Krásne výhľady, prechádzka tak akurát, všetko super, až na tie tridsiatky teploty a oblaky až kdesi ďaleko. Na poludnie, čo sme čakali, že áno.

Premýšľame, kam odtiaľ, ideálne najprv obed, vrátiť sa do Mikulova alebo ísť ešte ďalej, smerom na Dívči hrad? Len tak náhodou otvárame gastromapu Lukáše Hejlíka, však on cestuje naprieč krajinou, možno bol tu niekde a ejhľa, on bol aj priamo v Klentnici a vďaka tomu sme v dedine s ani nie 550 obyvateľmi objavili raj. Volá sa Cafe Fara.

Názvom sa nenechajte pomýliť, varia tu. A varia priam grandiózne, jedlá stále i sezónne. Jedálny lístok je skromný, prostredie nádherné, personál milý, majú aj obchodík. Ale to jedlo. To bolo niečo úžasné. A nádherné. Ale hlavne chutné.

No vykašlali sme sa na nejakú ďalšiu turistiku, zašili sa v ich relax zóne, kde nikoho nebolo, takže breastfeeding-friendly, Adamko predsa neostane hladný a na materskej oceňujem aj takéto drobnosti. Húpali sa v sieti, pili bezinkovú limonádu a bolo nám fajn. Až moc fajn.

Nabudúce tam pôjdeme rovno bývať, aspoň na víkend. Ale keďže sa mi páči ich Levandulový apartmán aj Rajský pokoj, tak na dva víkendy. cafefara.cz

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Lednicko-valtický areál

Mali sme výborný obed U tlustých, prešli sme si záhrady, na konskom povoze sa odviezli k Janohradu, tam posedeli pri riečke, loďou sme sa plavili k minaretu, videli sme niekoľko voláviek, vyšli sme 302 schodov na 60 m vysoký minaret a prešli sa pešo späť k zámku.

V pondelok tam nebolo veľa ľudí, o to lepšie pre nás.

Výletovanie s 3,5 mesačným bábätkom sa ukazuje ako mimoriadne jednoduché, stačí naviazať do šátku, buď spinká, alebo sleduje, už pekne drží hlavičku, tak býva vystrčený von ako surikata, sleduje všetko naokolo. Do batohu prihadzujeme deku, aby sa dalo odpočívať na lúkach, jedlo má pripravené okamžite, odľahlé miesto na kojenie sa vždy nájde. Netreba ho ešte strážiť, nikam neutečie, nestratí sa. Po celom dni v prírode je večer príjemne unavený, zaspáva rýchlo a ani sa v noci nebudí.

Škoda, že materskú dovolenku nedostávajú na leto aj otcovia, to by sme boli preč celé dva mesiace. Takto sme sa vybrali aspoň na minidovolenku na Pálavu. A ja som konečne navštívila ten slávny Lednicko-valtický areál. Fakt je tam krásne a na celý deň s bábätkom ideálne.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Panská javorina

Chata po Bezovcom (615 m n.m.) -> vrch Bezovec (743 m n.m.) -> Panská Javorina (943 m n.m) a naspäť.

Hore-dolu kopcami po hrebeňovke, dobrých 25 km, Apple Watch tvrdia 34 624 krokov, výškové prevýšenie väčšie, ako moje kolená zvládajú.

Síce som na seba hrdá, že som to nakoniec dala, aj keď som sa chcela niekoľkokrát otočiť, ale teraz už viem, že od takýchto dlhých túr si dám ešte nejakú dobu pokoj. Kopce mi dávajú zabrať aj bez Adamka v šátku. Ale mali sme úžasné počasie, na turistiku ideálne. Mali sme rozprávkovú viditeľnosť. K tomu vôňa prírody, šum listov vo vetre, zvuky lesa, vŕzganie stromov. A kojenie na lúke s výhľadom na okolité kopce je krásne.

Jedenkrát sme sa sekli. Hneď na začiatku. Tri ženy sa zakecali, ako inak, takže namiesto sledovania značiek sme šli stále akosi rovno. Neodradil nás ani kopec. Teda… mňa áno, ale ja som sa starala o dieťa v šátku, nie o cestu. A tak sme vyšli až na vrchol a zistili, že ďalej cesta nevedie a musíme sa vrátiť. Tak nevadí, prešli sme sa.

Čo nesmelo v batohu chýbať?

Deka, veľa vody, dostatok jedla, všetko potrebné na minimálne päť prebalení, náhradné oblečenie pre mňa a Adamka.

Aké to je turistikovať po hrebeňovke Považského Inovca so 6,5 kilovým bábätkom v šátku a batohom na chrbte, tri mesiace po pôrode? Nebudem vám klamať, je to náročné. Fakt som to chcela nejedenkrát otočiť. Boleli ma nohy, neskôr aj chrbát a ramená. Topánky ma tlačili, pretože v tehotenstve sa mi trošku zväčšila noha a tie skvelé Mammut topánky, čo som si minulý rok kupovala, môžem poslať ďalej, pretože noha sa mi už do pôvodného stavu nevráti.

Ale stálo za to. Som rada, že som sa prekonala, aj keď nemám potrebu si to zopakovať. Som rada, že som sa prešla a strávila čas s mamou a sesternicou. Som rada, že som vyšla nie len na kopec Panská Javorina, ale aj na rozhliadnu, ktorá je na ňom. Som rada, že nám vyšlo počasie, že Adamko vydržal v šátku tak dlho, aj keď ku koncu už sa mu nepáčilo a niesla som ho na rukách.

Teraz si dám na nejakú dobu od podobných turistických prechádzok pauzu. Po rovine zvládnem veľa kilometrov, ale kopce, to je už iný level. Budúce leto si to užijeme viac ako dosť, s Adamkovými prvými nesmelými krôčikmi.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Májový Restaurant Day v Piknik boxe

Víkend plný jedla. V sobotu bol Festival Ochutnej Česko na hrade Veveří, v nedeľu Restaurant Day v Piknik boxe. V sobotu sme prišli na priehradu, mali sme šťastie, desať minút pred odchodom lode a Adamko tak má za sebou prvú plavbu i výlet na hrad. Počasie síce nebolo slnečné, ale pri vode, kde sa to odráža, možno i lepšie. Len keby nebolo tak veterno.

V nedeľu sme si spravili prechádzku Björnsonovho sadu, kde sa pravidelne v Piknik boxe stretnú úžasní ľudia, ktorí dokážu vykúzliť úžasné jedlá. A večer sme ešte na záhradke grilovali. To už bolo počasie priam letné a mala som čo robiť, aby bol Adamko v tieni.

S Adamkom je radosť takéto akcie navštevovať. Naviažem do šátku a on štyri hodiny spí. Úžasne dieťa. Naviac ako si tam tak krásne spinká, podozrivo veľa ľudí sa na nás usmieva. A to ma proste teší.

Baví ma, že s ním bez problémov nachodím 10 000 krokov denne, často i viac. Kilometre nabiehajú a ja sa dostávam do kondície. Asi ma čaká prvé leto, kedy budem postupne opálená a nie rovno spálená. Veľa ľudí sa ma pýta, či nie je ťažký, keď s ním tak dlho chodím v šátku. Ale nosím ho už pár týždňov, on priberá postupne a tým si ja postupne zvykám na vyššiu záťaž. Naviac dobre zaviazaný šátok spraví veľa. Takže nie, nie je náročné. Naopak, je to pohodlnejšie ako s kočíkom.

Pokračuj v čítaní