Blog Výlety

V lese

20.10.2017

Vyšla som si s Adamkom do lesa. Pôvodne som chcela ísť hneď ráno, ale bola hmla, Adamko mi znova zaspal v náručí už o deviatej, išli sme ešte do obchodu, tak nakoniec to vyšlo až na poobednú prechádzku.

Hoci som kedysi na hríby chodila, trávila veľa času v lese a na dedine, už je to dobrých 15 rokov. V lese som si uvedomila, že už si ani nespomínam, ako sa hríby hľadajú. Na jednej strane mi to prišlo ako veda, niečo vzdialené a pre mňa už takmer zabudnuté, na druhej strane sa mi vybavili spomienky na detstvo u babičky.

Vstúpiť do lesa je vlastne úplne jednoduché. Proste si vykračujem po ceste a náhle odbočím do lesa. Kopec hore ma neodrádza, ale obuv som mohla zvoliť vhodnejšiu. Čím hlbšie vchádzam do lesa, civilizácia sa stráca z dohľadu, tým lepší pocit mám.

Chodiť mimo cestu, krížom krážom je také rebelské. Samozrejme, na výletoch sme lesom prechádzali často, no vždy po značenej ceste. Ale zísť z tejto cestičky a stúpať po listoch, pozorne sledovať okolo a dávať pozor na každý krok, to už zaváňa mladíckou romantikou.

Vôbec si nepamätám, ako vyzerajú jedlé hríby. Dubák by som určite spoznala, ale dubáky sú už dávno vybrané. Viem, že bedle sa dajú pomýliť s niečím prudko jedovatým, matne si vybavujem suchohríb a kuriatka. Tým moje znalosti končia a ja sa zmierujem s tým, že si proste kúpim šampiňóny v obchode. Hríbov som našla síce veľa, ale som presvedčená, že ani jeden sa ako jedlo pre ľudí nehodí. Obzvlášť ten fialový pôsobil už od pohľadu jedovato a ani tomu v čistej bielej farbe neverím.

Dávam za pravdu tým, ktorí hovoria, že les lieči. Stačí zastaviť a započúvať sa. Občas to síce prekazí zvuk motorovej píly niekde v pozadí, ale aj chvíľka v lese nabíja pozitívnou energiou. Ešte by som si mohla zopakovať vtáctvo našich lesov a o pár rokov môžem pred Adamkom machrovať, čo za vtáčika to vidíme na strome. Vlastne by som si mohla zopakovať aj rastlinstvo.

Z lesa ide strach aj cez deň. Ako fakt neviem, čo by som robila, keby uvidím diviaka. A on mňa. S dieťaťom v šátke a v nevhodnej obuvi. Niektoré zvuky pôsobia veľmi tajomne. Ešteže už hmla ustúpila, bolo slnečno a do západu slnka ďaleko.

Fotiť hríby nie je tak jednoduché, ako som si v prvom momente myslela. No niektoré sú vážne fotogenické.

Vyjsť z lesa nie je tak jednoduché, ako doňho vojsť. Ísť za zvukom motorovej píly bolo fajn do chvíle, kým mi nedošlo, že vlastne neviem, odkiaľ zvuk vychádza a že sa rozlieha všade. Cez húštinu na kraji lesa bez mačety neprejdem. Mačetu nemám, mám iba batoh na chrbte a Adamka v zbrusu novej šátke, ktorú si nechcem roztrhnúť. Plot (čo tam robí plot?) nepreleziem. Ale idem ďalej, nevzdávam to a keď zrazu vidím obrys človeka, premýšľam, či utečiem a budem hrať hrdinku, ktorá nájde východ sama, alebo sa ho spýtam, kadiaľ sa dostanem na cestu. Pustil ma cez jeho pozemok. Vraj som si to pekne obišla, vraj sa tam dá ľahko zablúdiť a vraj si mám dávať s tým bábätkom pozor. Poďakovala som, rozlúčili sme sa, ešte mi ukázal smer, ktorým sú Piešťany a ja som sa úspešne vrátila domov.

Chcela by som byť viac dedinský typ.

Mohlo by sa Vám páčiť

Žiadne komentáre

Zanechať odkaz

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.