Všimla som si to na cvičení. Deti dostali paličky, chvíľku s nimi búchali o seba, o zem, hrali sa. Na konci ich mali zastrčiť do ihlanového stojana. Adamko bol už dávno pri ňom, búchať paličkami ho nebavilo. Opakovane a sústredene vkladať paličku ale áno.
Takže som dnes doma vyrobila niečo na ten spôsob. Ak ma totiž Montessori niečo naučilo, tak sledovať moje dieťa, všímať si, o čo má zrovna záujem a tomu prispôsobiť hračky a pomôcky. Nebudem ho predsa nútiť nasúvať, keď ho baví vkladať.
Krabicu som zobrala prvú, ktorú som doma našla. Ani malá, ani veľká. Obalila som ju papierom, aby obrázky a farby nerušili. Náhodne som vyznačila otvory a manžel ich vŕtačkou vyvŕtal. Dočistila som manikúrovými nožničkami. Určite to ide aj elegantnejšie, ale keďže o týždeň môže Adamka baviť niečo iné, nechcela som tomu venovať zbytočne veľa času.
Ako paličky slúžia jedálenske paličky na sushi. Hotovo. 10 minút aj s hľadaním najväčšieho vrtáka a výrobné náklady sympatických nula korún. Krabička je skvelá na sústredenie a jemnú motoriku.
Ešte som ju dodatočne oblepila lepiacou páskou, pretože keď sa Adamko dohral, usúdil, že krabicu môže ochutnať. A papier by zjedol. Teraz budem maximálne dúfať, že zubami neprekusne aj lepiacu pásku.
Rýchle, lacné, jednoduché, ale poznáme deti. V jednoduchosti je krása a tie najobyčajnejšie veci bavia najviac.
No Comments