Teraz nejdem mudrovať o tom, ako máte vychovávať dieťa, idem sa podeliť o moje skúsenosti s tým, ako sa dohodnúť s mladším batoľatom. Čiže obdobie cca rok až rok a pol, dúfam, že to bude fungovať aj neskôr, do obdobia vlastného názoru (pre niektorých známejšie ako obdobie vzdoru).
Adamko má aktuálne 17 mesiacov a toto nám funguje, aby náš deň bol bez kriku (môjho) a plaču (Adamkovho). Aby sa Adamko učil, čo môže a čo nie, aby sme cez deň zvládli viacero činností, aby sa niečo nové naučil.
Zapojiť ho
Úplne najdôležitejšia vec je zapojiť Adamka do každodenných činností. Batoľa sa nechce, až na výnimky, hrať s hračkami, batoľa chce opakovať to, čo robia rodičia, starí rodičia a ľudia v jeho okolí. A keď mu to dovolíte, prekvapí vás tým, že dokáže. V Adamkovom prípade je už pomerne bežné, že:
- nosí smeti sám do koša aj v novom prostredí (keď nie je kôš na viditeľnom mieste, navediem ho)
- zatvára dvere a skrinky, ak ho o to poprosím
- prinesie predmet, o ktorý ho požiadam (pretože ho pozná, bežne predmety rozoznáva aj keď ich sám nevie pomenovať)
- keď niečo rozleje, vezme si handru a umyje to (nie je to dokonalé, ale o to ani nejde)
- naje sa sám lyžičkou, vidličkou a aktuálne sa učí používať nožík (nátierku už celkom zvláda, s krájaním je to ešte nesmelé)
- po umytí rúk si ich ide automaticky utrieť
- vyberá prádlo z práčky a dáva ho do košíka na prádlo
- podáva mi prádlo a štipce keď vešiam oprané (štipce začal lámať, tak to teraz nerobí, až do doby, než ho to prejde. Na pláne je aj zakúpenie malého sušiaka a nasúvacích kolíčkov len preňho)
- vytiahne si svoju misku/tanierik zo svojej zásuvky
- prenesie si jedlo na stolček
- mieša jedlo pri varení a celkovo sa v kuchyni viac zapája (skúšame strúhať, krájať, čistiť a pod.)
- vysáva a zametá (jasné že nie celú miestnosť a dokonalo)
- „otvára“ slivky a vyberá z nich kôstky
- hubkou umyje riad (s asistenciou)
Tým sa nechcem chváliť, čo všetko robí aby sme si porovnávali deti, ktoré je šikovnejšie. Len chcem povedať, že i sotva rok a pol mladé dieťa dokáže ohromné množstvo činností, keď mu k tomu dáte priestor. A to sa dá perfektne využiť. Skrátka platí motto Marie Montessori „Pomôž mi, aby som to dokázal sám.“.
A s tým súvisí ešte upratovanie. Nikdy si ho nenechávam na dobu, kedy Adamko spí. Upratujem vtedy, kedy je hore a môže sa trochu zapojiť. Má to viacero výhod. Zapája sa a učí sa sa v dobe, kedy o to prejavuje prirodzený záujem. Ja mám počas jeho spánku voľno. Vidí, že domácnosť sa neuprace sama, ale treba sa o ňu starať.
Byť na jeho úrovni
Keď sa s Adamkom rozprávam, snažím sa dať na jeho úroveň. Predstavte si, že by s vami niekto komunikoval a bol minimálne raz tak veľký, ako ste vy. Nič príjemné pozerať stále s hlavou hore. Naviac vonku alebo v hlučnejšom prostredí sa ľahko môže stať, že dieťa vás naozaj nepočuje.
Takže si k nemu sadnem a ideálne tvárou v tvár. Vtedy najlepšie vidím, či mám jeho pozornosť, alebo lieta myšlienkami inde a nech by som hovorila čokoľvek, on je sústredený a ponorený do niečo iného. Väčšinou sa dá počkať alebo nežne upútať jeho pozornosť, aby ma vnímal.
Opakovanie matka múdrosti?
Keď po ňom niečo chcem alebo mu niečo hovorím, neopakujem svoju žiadosť do nekonečna. Ak to nezachytí prvýkrát, každé ďalšie opakovanie je podľa mňa zbytočné. Mám pocit, že by som mu iba dávala najavo, že moje slová môžu ísť do prázdna a on ich môže ignorovať. Ale ja nechcem, aby ma ignoroval.
Ak robí niečo preňho veľmi dôležité, viem počkať. Ak vidím, že nechápe a nevie, čo po ňom chcem, navediem ho. Ak začne napríklad dávať ruky do kýbla so špinavou vodou, poviem mu, aby to nerobil, pretože voda je tam špinavá. Ak ma ignoruje, prídem k nemu, chytím ho za ruku, dám sa na jeho úroveň, zopakujem, aby sa s vodou nehral a odvediem ho preč.
Občas samozrejme spustí krik, ale keď sa raz niečo nesmie, tak sa to nesmie. Jeden malý ústupok odštartuje sériu ďalších a postupne väčších. Stručne a primerane jeho veku mu vysvetlím, prečo som to spravila. Jeho krik je aj tak len otázkou malej chvíle, pretože si vzápätí nájde inú činnosť.
Otázka alebo žiadosť?
Adamkovi nehovorím rozkazovacím tónom „sprav toto“ alebo „prines tamto“. Je to neúctivé. Používam dve formy. Buď formou otázky, kedy ho žiadam, či by to spravil/priniesol. „Adamko, podáš mi prosím misku?“ „Adamko, zanesieš tatinovi lyžičku?
Otázka ale skrýva nebezpečie, že dieťa to nespraví. Koniec koncov, dávam mu na výber. Takže pokiaľ chcem, aby niečo naozaj spravil, pristúpim k niečomu, čo nazývam „úctivý oznam“. „Podaj mi, prosím, misku, dám ti ovocie.“ „Zanes tatinovi lyžičku, ja teraz nemôžem“. A po uskutočnení samozrejme poďakujem, prípadne keď zneistí, tak mu pomôžem a navediem ho. Stále je to len batoľa a potrebuje pomoc.
Spánok
Akú máte náladu, keď ste nevyspaný? Ja nič moc. Spánok je dôležitý a to pre všetkých, detí aj rodičov. Adamko sa aktuálne nachádza v období presunu z dvoch spánkov denne na jeden. Väčšinou je už len jeden, no občas ešte dva. Niekedy sa mu nepodarí spať cez deň tak dlho, ako potrebuje. Skrátka je to o pozorovaní a keď vidím, že je unavený, prispôsobím tomu program a pokiaľ je to možné, dám ho spinkať.
Niekedy si zdriemne aj o šiestej večer. Zastávam názor, že radšej nech ide spať potom o hodinu-dve neskôr, než aby bol až do ôsmej večera unavený a umrnčaný. Od unaveného dieťaťa neočakávam také sústredenie, ako od čulého. To, že niečo bez problémov spraví hodinu po zobudení, kedy má energie na rozdávanie neznamená, že to spraví aj večer o siedmej. Presne ako dospeláci.
Ak by vás mimochodom zaujímalo ako fungujú naše denné výkyvy, vrcholy a prepady, kedy sa ako (ne)sústredíme, tak sa popozerajte po knihe Kdy od Daniela H. Pinka (vydal Jan Melvil).
Pohyb
Deti potrebujú a vyžadujú pohyb. Nie iba hodinku na vyhradenom priestore detského ihriska. Potrebujú byť hodiny vonku, na čerstvom vzduchu, ideálne v prírode, kde sú prirodzené prekážky a rôznorodý povrch. Čo sa nám, mestským ľuďom plní trošku ťažšie.
Preto hľadáme každú voľnú chvíľu, aby sme zašli na vidiek alebo aspoň do parku. Našťastie máme záhradu, takže i tam sa dá čo to vymyslieť. A domácnosť je prispôsobená tak, aby mohol vyliezať i doma. Piklerovej triangel považujem stále za jednu z najdôležitejších pomôcok, akú sme Adamkovi kúpili (pozrite článok: Piklerovej triangel – áno či nie?).
Výhodou dostatku pohybu je, že lepšie spí. Cez deň aj v noci. Pri pohybe využije svoju energiu, ktorej má snáď každé batoľa viac, ako rodičia chápu. Dieťa, ktoré potrebuje pohyb, no je zatvorené v byte = mrzuté dieťa. A mrzuté deti robia neporiadok, hľadajú čo by nové vyskúšali, lezú tam, kam nemajú a… však to poznáte.
Byť tak trochu dieťa
Na materstve ma baví, že sa môžem vrátiť do detstva. S blížiacou sa jeseňou som natešená na gumáky a spoločné skákanie do kaluží. S vláčikom sa hrám častejšie ja ako Adam a lego mu asi tiež kúpim skôr, než odporúčajú na krabici. Mám radšej ihriská, na ktoré môžem vyliezť tiež, znovuobjavila som radosť z preliezania a budovania bábovičiek z piesku.
A keď vo vani začne rukami špliechať vodou? Tak sa pridám k nemu a ukážem mu, ako sa robia ešte väčšie vlny. To, že budem musieť potom celú kúpeľňu utrieť mi nevadí, spoločná radosť a Adamkov smiech sú dôležitejšie. A Adamka do upratovania zapojím.
Prečo to považujem za dôležité? Pretože Adam má vo mne parťáka, nie iba autoritu. Buduje to dôveru, zlepšuje vzťah a smiech robí deň krásnejší než hnev nad prkotinami. Naviac, keď je spokojný, tak len tak príde a objíme ma. A to vám je, pánečku, nádherný pocit, keď vám dá dieťa najavo úprimnú lásku.
Dožadovanie sa pozornosti
Keď Adam začne trieskať do sklenenej vitríny alebo skrinkami kuchynskej linky, je to jasné znamenie, že sa dožaduje našej plnej pozornosti. PLNEJ! Nie iba, „Áno, čo by si potreboval?“ a ďalej umývam riady. Nie. Chce, aby som sa venovala iba jemu.
Väčšinou je naozaj možné moju činnosť prerušiť a zistiť, čo by potreboval. Niekedy sa chce len napiť, niekedy sa mu odkotúľala hračka a nevie na ňu dočiahnuť, inokedy potrebuje niečo podať. Takmer vždy sú to drobnosti, ktoré sám nedokáže a mňa to stojí iba minútku ich vybaviť.
Nemyslím si, že ho tým rozmaznávam a dávam na prvé miesto. Sú chvíle, kedy musí naozaj počkať a vtedy mu to poviem. S čím on samozrejme nie vždy súhlasí, ale učí sa trpezlivosti a čakaniu. Naopak si myslím, že naplnením jeho potrieb tak rýchlo, ako sa dá, mu dávam najavo, že si ho vážim, že aj on je dôležitý a môže sa na mňa spoľahnúť.
Bez kriku a prehnaných očakávaní
Na Adamka som skríkla raz. Už ani neviem, za čo to bolo, ale bola som unavená, vyčerpaná a mala som predstavu, že on mi bude rozumieť. Nie. Aj on bol možno tiež unavený, každopádne strach, ktorý sa v jeho tvári po mojom skríknutí objavil ma presvedčil o tom, že to už nikdy nespravím. Plač na seba nenechal dlho čakať a mne došlo, ako hlúpo som zareagovala.
Nechcem, aby sa ma môj syn bál. Ja sama sa vyhýbam hlučnejším skupinám ľudí a nemám rada, keď sa niekde hádajú nahlas. Nebudem Adamka strašiť a radšej si vždy sadnem, objímem ho ak dovolí a som ticho, skľudním sa a potom prejdem k riešeniu problému. Ale krik nefunguje.
Hoci je Adamko veľmi vnímavý a viem, že veľa veciam rozumie, stále je to len a len dieťa v batoľacom období. Nemá skúsenosti, nepozná čas, žije prítomnosťou. A tak sa k nemu musím správať.
Prehnané očakávania sa týkajú aj toho, čo chceme za jeden deň stihnúť. Snažím sa lepšie plánovať, dávam si časové rezervy, nepokúšam sa stihnúť veľa vecí naraz, obzvlášť ak by to znamenalo presun na viacero miest v meste. Obchod máme 5 minút od bytu a s krátkym nákupom by som bola do polhodiny doma, no s Adamkom, ktorý nechce byť v kočíku a radšej by chodil, sa to môže predĺžiť aj na dve hodiny. Nerobím preto z nakupovania povinnosť, ale dobrodružstvo.
Trpezlivosť obojstrannú spokojnosť prináša
To, že nechávam veľa vecí robiť Adamka so sebou prináša dva fakty. Trvá to dlho a nespraví to dokonalo. Je to normálne, logické a prirodzené. Je mi jasné, že občas prinesie misku namiesto taniera, bude si rozliatu vodu umývať pomaly a aj to len pred sebou, nie okolo a jedenie jogurtu trvá polhodinu a nie 5 minút.
Nikto z neba učený nespadol, aj on sa to musí naučiť a zdokonaliť. Našťastie ja som mimoriadne trpezlivý a tolerantný človek, ale občas by sa aj mne páčilo, keby sa predsa len poponáhľa. A áno, mohla by som to spraviť zaňho, ale k čomu by to bolo dobré? Takto je aspoň dlhšie zaujatý niečím užitočným, čo ho baví, než by som musela vymýšľať ďalší program.
Takže i ja si opakujem trpezlivosť. Pri upratovaní pomôžem, ale vždy tak, aby to nebolo doupratovanie po ňom, ale spolupráca. Jem tiež pomalšie. Na prechádzke si všímam drobnosti. Nedávno sme celých osem minút sedeli pred práčkou a pozerali, ako perie. Fakt osem, sú tam hodinky. A viete aký bol spokojný? Za osem minút by som stihla všeličo, ale to všeličo sa dá spraviť aj potom.
Vždy si skrátka uvedomím, že je to batoľa s malými rukami, málo skúsenosťami, ktoré dokáže zaujať akákoľvek čiara na zemi. Nemá zmysel po ňom nasilu chcieť, aby bol rýchlejší alebo dokonalejší. Raz, keď príde jeho čas a potrénuje, bude. Stačí, že je rýchly, keď všade pobehuje alebo lezie do výšky. Tam by naopak mohol spomaliť. Proste ho beriem takého, aký je. Aj mne by sa páčilo, keby ma ľudia tak berú. A vlastne keby sme všetci takí. Empatickejší, chápavejší a trpezlivejší.
Fotila moja kolegyňa Natália. Na analógový fotoaparát! Jediná osoba, ktorú osobne poznám a viem, že ho stále používa.
No Comments