„A čo meno, už máte vybrané?“

Zdroj: todaysparent.com

Máme. A vlastne už dosť dlho, aj keď občas tvrdím niečo iné. Keď nám pri ultrazvuku v 16. týždni tehotenstva bolo oznámené pohlavie bábätka, trošku som spanikárila, že nemáme absolútne žiadne chlapčenské meno a žiadne sa nám nepáči. Za to dievčenských máme asi päť, tak prečo je to chlapček? Nakoniec sme ale meno vybrali pomerne rýchlo. Zhodli sme sa na ňom obaja a prakticky okamžite. Nechali sme si ho pár dni uležať v hlave, párkrát si ho povedali, začali tak malého oslovovať.

Dnes už je viac menej jasné, že sa tak naozaj volať bude. Ešte síce padli dve-tri iné mená, ale veľmi rýchlo sme ich zamietli. To prvé sme si zamilovali a ja už si ani neviem predstaviť, že by sa volal inak. Dokonca ani neverím, že by som naňho po pôrode pozrela a prišla s niečím úplne iným.

Častokrát počúvam, aký problém bol s výberom mena. Tehotných žien i čerstvých mamín mám vo svojom okolí desiatky, už ich ani nerátam. Samozrejme, každý je zvedavý na to, ako sa im darí, či už vedia pohlavie a ako sa bude volať. Problémom je, že keď meno poviete nahlas, zaručene sa nájde minimálne jedna osoba, ktorá k tomu bude mať negatívne pripomienky. Väčšinou ich je ale viac.

Či už je to osobný názor na to, prečo má meno zahraničné, ako sa nehodí k priezvisku, aké je rozšírené, poučenie, že tak sa volala jej teta z tretieho kolena, historka o neobľúbenom spolužiakovi, nadávky na bývalého šéfa. Som si istá, že nech vyberiete akékoľvek meno, niekto vo vašom okolí s ním má spojenú osobu z minulosti. A rád vám to bude vyhovárať bez ohľadu na to, že vy dotyčného buď nepoznáte, alebo vám je to jedno.

Oveľa väčšie obavy mi ale robilo to, že ak my povieme meno, aj ostatní tak začnú malému hovoriť. A ja som si istá, že za tých pár mesiacov by mi ho sprotivili. Možno ešte rýchlejšie. Je to naše dieťa, moje tehotenstvo, drobček, čo rastie vo mne a oni si ho „privlastňujú“ menom? Tak to teda nie! 😀

Viem, že tento argument je trošku zvláštny, ale založený na osobnej skúsenosti. Ešte na začiatku tehotenstva som mala dve mená, jedno chlapčenské a druhé dievčenské. Boli moje obľúbené a hoci nebolo jasné, či ho/ju tak naozaj pomenujeme (skôr nie, nehodia sa k priezvisku), medzi rečou som povedala, že tieto sa mi páčia. V okamihu, keď ho/ju (vtedy sme ešte ani zďaleka nevedeli, čo čakáme) tým menom oslovili, vedela som, že tak by sa nevolal(a), ani keby sa k priezvisku hodí.

Takže nakoniec sme sa rozhodli vydržať až do konca a meno oznámime po pôrode. Občas si musíme dávať väčší pozor, neoslovovať ho tak, keď je poblíž osoba, ani ho nikam nenapísať. Našťastie rozhodnutie rodina rešpektuje a na meno sa nepýta, iba brat stále háda. Prišiel aj s takými menami, o ktorých existencii úprimne pochybujem. So známych sa sem-tam niekto snaží získať aspoň malú nápovedu, no v tomto sme s manželom neoblomní.

Naviac sa mi páči to malé tajomstvo medzi mnou, manželom a malým. Ostáva ešte dva mesiace vydržať, ale to už by nemal byť problém. Dovtedy to bude bábätko alebo malý.