Poznámka

Drobné materské radosti

Foto: Petra Hašková (portretnifotografie.cz)

Bývali doby, kedy som si za dávala vznešené ciele. Zabehnúť 10 km. Naučiť sa fínčinu (aspoň základy). Prečítať tri knihy za víkend. Zdokonaliť sa v španielčine. Vidieť aspoň 20 filmov na festivale Cinematik…

Teraz? Pri Adamkovi som objavila kúzlo tešiť sa z drobností. Napríklad keď:

  • prečítam celý komiks alebo novelu na jeden záťah bez vyrušenia
  • zjem si akékoľvek jedlo bez Adamkovej prítomnosti
  • za dve hodiny medzi kojením upracem celý byt
  • idem spať a mám umyté riady, aj keď manžel robil večeru (varí grandiózne, ale ten bordel)
  • mám v prijatej pošte maximálne dva nevybavené emaily
  • mám v To Do liste menej ako desať položiek
  • nezabudla som Adamkovi dať trikrát denne Maltofer kvapky

Minulý týždeň ma potešilo večerné kúpanie a uspávanie Adamka. Kúpeme vždy spoločne s manželom, on napustí vaničku, ja pripravím veci… no skrátka to máme rozdelené. Lenže Apple predstavoval novinky, mali zas nejaký ten svoj event, manžel je iOS developer, takže si to nemohol nechať ujsť a prenos sledoval s kolegami v práci. Začína to o siedmej, bolo jasné, že ostanem celý večer na Adamka sama.

Liezla na mňa nejaká choroba, bola som unavená tak som si o siedmej povedala, že Adamka okúpem o hodinu skôr, ako zvyčajne a keď tak sa budeme ešte váľať v posteli. On totiž chodí spávať až o deviatej, skôr zaspával málokedy. Samozrejme vodu som neodhadla, ja milujem horúcu, ale viem, že Adamkovi takú dávať nesmiem, tak som sa fakt snažila, mne sa teda zdala nejaká vlažná, ale nie, bola horúca, začal hneď plakať a to on nerobí nikdy, kúpanie miluje, to zabudne aj na hlad, ale tentokrát sa mu nepáčilo, takže som musela ešte dolievať studenú, aby bol spokojný.

To ma teda trochu sklamalo, za päť mesiacov som ho sama kúpala len dvakrát, vodu správne neviem dať. A ešte nechty mu neviem strihať, to som nikdy nerobila, našťastie sa nemusia strihať každý deň, stačí raz týždenne (a nedajbože to premeškáme, vtedy sa mení na Wolverina).

No ale zvládla som ho sama okúpať, potrénovať ponáranie, prezliecť, nespadol mi z prebaľovacieho pultu na práčke, to je totiž jeho najnovšia záľuba, pretočí sa na kraj na bruško a pozerá dole, obliecť ho je náročné. Najedol sa podozrivo rýchlo a o ôsmej už spal. Bola som z toho celkom paf, hodinu som čakala, či naozaj spí, povešala som medzitým prádlo, zjedla guláš, zaslala som prihlášku na kurz šitia (na ktorý ma nakoniec nezobrali) a potom som išla spať tiež, čo bolo tiež skvelé, o deviatej som už dávno nešla spať.

Medzi ďalšie drobné radosti z poslednej doby patrí:

  • vypravím sa s Adamkom z domu za menej ako pol hodinu
  • Adamko spí cez deň celé tri hodiny
  • nezabudnem, že som si spravila čaj a vypijem si ho
  • viem, aký je deň
  • nepozerám jeden film dlhšie ako dva dni
  • nezabudnem cvičiť cviky od fyzioterapeutky
  • idem spať najneskôr hodinu po Adamkovi
  • zrkadlo v kúpeľni je aspoň deň čisté (Adamko sa na seba rád pozerá, takže keď s ním manžel chodí po byte, vždy sa zastavia aj pred zrkadlom a nechávajú mi na ňom ťapky. Čím viac, tým väčšiu radosť z toho majú.)
  • zobudím sa sama od seba a nie na kopanec od Adamka

A potom sú tu také obrovské radosti, ako každý jeden opätovaný úsmev a všetky tie na prvý pohľad drobné pokroky. Napríklad dnes sa začal plaziť.

Foto: Petra Hašková (portretnifotografie.cz)

Poznámka

Myšák Očko zachraňuje brnenské zvieratká

Mysak Ocko

Pár týždňov dozadu som dostala príležitosť spoznať knižku Myšák Očko. A takéto projekty mám rada. Myšák Očko nie je totiž len tak nejaká kniha. Odohráva sa na skutočných miestach v Brne a na nich má vlastné značky! Takže moja optimistická predstava je, že o pár rokov, keď bude vedieť Adamko kresliť, tak si zbalíme deku, jabĺčko a Horalku do batôžka, vyberieme sa na opačnú stranu Brna, než bývame, nájdeme značku, prečítame si príbeh, vyfarbíme maľovanku na začiatku knihy, presunieme sa na ďalšie značky a strávime príjemný letný deň.

Než sa tak stane, aspoň vám o knihe prezradím viac a prečo ma vlastne bavila. V prvom rade je to už spomínaná lokácia. Ktorý čitateľ by sa nechcel aspoň občas preniesť do sveta svojich hrdinov? Obzvlášť v detstve, kedy naša fantázia pracuje na plné obrátky. Myšák Očko nebýva nikde ďaleko, spolu s kamarátmi obýva miesta, ktoré sú vďačnými cieľmi brnenských rodičov pri prechádzkach.

Hneď potom je to jazyk, príbehy sa príjemne čítali; a mená zvierat, ktoré mi tam akosi prirodzene sedeli. A do tretice je to poučenie, ktoré bolo zrozumiteľne zakomponované do deja a okamžite mi frnklo do nosa. Len tu si nie som istá, či by to menšie deti pochopili aj samé, alebo by bol treba „zásah“ rodičov, ktorý im to prípadne ešte dovysvetlia.

Kniha obsahuje dva príbehy. Příšera z Mariánského údolí a Olympiáda u Růženina lomu. Oba sú krátke, okolo 30 strán, sem-tam nejaká ilustrácia. V oboch je hlavným hrdinom myšiak Očko, ktorý ako detektív dohliada na poriadok vo svojom okolí. V prvom príbehu sa rozhodne rozlúštiť záhadu, prečo z rybníka odišli všetky zvieratká a kto je tá záhadná príšera, ktorej sa boja. V druhom príbehu si musí poradiť s neférovým konaním počas olympiády. Nuž, jednoduché to mať nebude.

Sympatická mi je celá myšlienka, ako kniha vznikla. Šárka je totiž učiteľka v MŠ a príbeh vznikol na prechádzkach s deťmi. Na materskej mu dala ucelenú podobu a vznikol Myšák Očko v podobe, akej sa už dá zakúpiť. Podporuje ho Magistrát mesta Brna, odporúčajú pedagógovia MŠ a ZŠ. Hlavným cieľom je poslať deti von s knihou v ruke. Nádherná myšlienka, ktorú rada podporím.

Chcela som miesta s Adamkom navštíviť a pridať aj reálne fotky, no už týždeň bojujeme všetci s nachladnutím, takže sa von na dlhšie výpravy nepúšťame. Ale v knižke fotky nechýbajú, nájdete tam aj mapy, takže verím, že pri hľadaní značiek sa nestratíte.

Myšák Očko je skvelý počin obzvlášť pre deti z Brna a okolia. Je to tak trošku interaktívna kniha, ktorá deti vyženie von, ktorá im umožní si obľúbené postavy vyfarbiť, niečo nové ich naučí a nenásilne poučí. Chválim, naozaj chválim. V poslednej dobe ma potešilo veľa detských kníh a môžem povedať, že táto je medzi nimi. Dúfam, že Myšák Očko rozšíri svoje pôsobenie aj do okolia Královho pola. Videla by som to na záhadu na letisku Medlánky.

mysak-ocko.webnode.cz

5/5

Za knižku ďakujem autorke Šárke. Knižku je možné dostať na viacerých miestach po Brne, nazrite na túto stránku. Okrem knižky sú aj tématické magnetky, pohladnice či pexeso.

Poznámka

Jedenásť vecí, ktoré ma naučilo tehotenstvo a ako sa zmenili po pôrode

Foto: Marcela Kramářová (www.mimiatelier-brno.cz)

Tehotenstvo je bezpochyby obdobím veľkých zmien a áno, i kompromisov. Nikdy som nepatrila k ľuďom, ktorý by sa zbytočne stresovali, naopak, som veľmi trpezlivá, kľudná a naviac i optimistická. V tehotenstve som dokázala aj tieto vlastnosti dotiahnuť do vyšších levelov.

Nechce sa mi veriť, že takto pred rokom bol Adamko v brušku. Zatiaľ to na mne nebolo veľmi vidieť. Ešte nekopal, o to viac som sa tešila z každej kontroly a novej fotky z ultrazvuku. A teraz je tu, hrá sa vedľa mňa, usmieva sa tak krásne, že mu odpúšťam aj noc, kedy sa rozhodol nespať. Tehotenstvo mi už príde veľmi vzdialené, ale stále si na niektoré veci spomínam. A najmä, čo všetko som sa za tých deväť mesiacov naučila a dotiahla do dokonalosti.

Je to týchto jedenásť, povedzme že i tipov, pre všetky nastávajúce maminy:

  1. Keď si unavená, choď spať.
  2. Tá kapitola naozaj počká do zajtra.
  3. Usmievaj sa.
  4. Ak si chorá, nehraj sa na hrdinku.
  5. Naozaj to nemusíš upratať teraz.
  6. Nohy na stôl, náladu do pohody.
  7. Odpočívaj.
  8. Ak máš na to jedlo chuť, daj si, ale uvedom si, že to je aj tvoje dieťa.
  9. Choď. Prechádzaj sa. Nemusíš plávať, cvičiť ani chodiť na jógu, ale večerná prechádzka s manželom vám iba prospeje. Všetkým trom.
  10. Dýchaj!
  11. Pohodlné oblečenie je najviac.

A takto sa zmenili, odkedy je Adamko na svete:

  1. Keď si unavená a dieťa spí, choď spať aj ty. Inak máš smolu.
  2. Tá kapitola počká do ďalšieho kojenia.
  3. Usmievaj sa.
  4. Ak si chorá, buď hrdinka, máš predsa dieťa, ktoré ťa potrebuje. (Ale máš aj manžela, takže keď je najhoršie, môže robiť z domu a malého ti nosiť iba na kojenie.)
  5. Dočiahne na to? Ak áno, uprac to, ak nie, počká to.
  6. Nohy na stôl, vychutnaj si tri sekundy kľudu a počuješ to? Už ťa volá. Náladu do pohody a šup sa s tým drobcom hrať.
  7. Odpočívaj. Fakt.
  8. Ak máš na to jedlo chuť, daj si, ale uvedom si, že kojíš a ty s ním budeš hore, ak ho bude bolieť bruško.
  9. Ak sa ti dnes von ísť nechce, nechoď. Dieťa nemusí byť vonku každý deň. Ale aspoň poriadne vyvetraj.
  10. Dýchaj! (Ale potichu, teraz zaspal.)
  11. Praktické oblečenie je najviac. (Dá sa v tom kojiť? Thumbs up! Nedá sa v tom kojiť? Nuž, ale vráť sa včas domov.)

Poznámka

Pražský víkend

Adamko ma neprestáva prekvapovať. Ako sme sa len tešili, keď už sme autom išli bez jediného plaču, že budeme môcť jazdiť častejšie a pomaly aj dlhšie. A on tentokrát začal už v Brne plakať, ale tak, že to sme ešte nepočuli. Trikrát sme zastavovali, prebaliť, kojenie, ponosiť. Najťažšie je to na diaľnici, keď sa ani zastaviť nedá, odpočívadlo ďaleko. Zaspal až hodinu pred Prahou.

Do Prahy som išla na blogerskú merendu. Veľmi som sa tešila, pretože odkedy mám Adamka, strácam prehľad o aktuálnych knižných novinkách. A naviac je fajn občas zmeniť prostredie a ísť medzi viac ľudí.

Ubytovanie sme si našli na Žižkove v Trinity Residence, 20 minút od VinCaffé, kde sa blogerská merenda konala. Adamka nové priestory bavili, najmä sklobetónová stena oddeľujúca kuchynský kút od zvyšku miestnosti. Celý podvečer so záujmom všetko sledoval alebo sa váľal s nami v posteli. Už mu to ide fakt rýchlo, prejsť z jednej strany postele na druhú (asi tak nanosekundu).

V sobotu som po jednej vyrazila s Adamkom v šátku. Dovtedy nespal, takže som dúfala, že sa vyspí tam. A naozaj, než som vystúpila na poslednej zástavke, očká zatvorené a len som cítila jeho pravidelné dýchanie. Dokonca sme prišli včas! Usadila som sa v skvelej spoločnosti, pri stole so skvelou Bárou z Book Journal a Jakubom z @bookscalling.

Vendy a Olga nám predstavili novinky, ktoré vyjdú najbližšie mesiace v Albatrose. Adamka to muselo strašne moc zaujímať, pretože sa zobudil a tíško sledoval. Na záver pripravovanú knihu Kaziměsti predstavil autor Martin Bečan osobne. Tu ma trochu mrzí, že som nezachytila celé jeho rozprávanie, pretože Adamko sa začínal ozývať, tak som s ním išla na záhradku, aby sme nerušili. No ale knižku sme podpísanú dostali, takže ju určite prečítam.

Potom sa rozdávali darčeky a knižky, týmto ďakujem blogerke, ktorej meno mi vypadlo, za to, že mi doniesla pár na výber, pretože som zrovna Adamka kŕmila (z fľaše, taká odvážna, aby som kojila takto na verejnosti, nie som, naviac som nebola vhodne oblečená). Vybrala som si len jednu, predsa len toho času mám pomenej, ako ostatný blogeri. Za to celkom zaujímavú knihu Machinace od Hayley Stoneovej. Z nakladateľstva Plus, takže verím v kvalitku.

Domov sa mi ešte nechcelo ísť, ale manžel bol na blízku, takže za Adamkom, ktorému sa už prestávalo páčiť (tak ono tam bol aj celkom hluk a teplo) prišiel a bol s ním vonku na záhradke. Ja som sa ešte rozprávala s Alenou z hotcoffee.cz a najmä so Zuzanou zo suzannesworldofbooks.cz. Odchádzala som až o pol piatej, čo prekvapilo aj mňa.

S manželom sme si dali na byt prechádzku, cez Žižkovský tunel, čo Adamko opäť prespal. Tak sme už len nakúpili, na byte si dobrú večeru spravili a pozerali tretiu sériu Narcos. Ja som si zobrala do Prahy štyri komiksy a z toho tri úspešne aj prečítala.

V nedeľu nás trochu zradilo počasie, chcela som ísť ešte do ZOO, ale pršalo. No mám skvelých čitateľov blogu, dostala som tip na Národní zemědělské muzeum. A veru dobre tam bolo. Najmä pre deti, takže sa tam vrátime, až bude mať Adamko dva-tri roky. Nech si užije aj jazdu na malom traktorčeku a všetky tie interaktívne a hravé prvky, ktoré po múzeu boli. Som zvedavá na expozície, ktoré sa ešte len pripravovali.

Úplne top je záhradka na streche s voňavými bylinkami, včelími úľmi a úžasným výhľadom na celú Prahu. Dokonca je možnosť tam piknikovať. Adamko bol v nosítku u manžela a príjemne mu bolo, zaspal už pri druhej expozícií, trochu si pomrnčal, keď sme ho prehadzovali v aute do vajíčka, ale potom opäť spinkal až po Jihlavu. Prestávam jeho spánkovým potrebám rozumieť.

Na pol ceste medzi Prahou a Brnom, v mestečku Luka nad Jihlavou, existuje výborná reštaurácia Kolnička. Varia tak dobre, že sa oplatí zísť z diaľnice. My sme ju objavili vďaka Gastromape Lukáša Hejlíka, ktorú začínam mať čoraz radšej, pretože vďaka nej spoznávamé skvelé podniky i miesta.

A o štyri týždne opäť do Prahy. Bude knižný festival Humbook!

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Ukážka z knihy Smrtící byznys od Hany Hindrákovej

Prolog

Dubaj, Spojené arabské emiráty

Seděl v měkkém zebrovaném béžovohnědém křesílku v luxusní klimatizované restauraci ve dvacátém patře hotelu Burdž al-Arab, za zvuku podmanivé orientální hudby popíjel ayran, místní nápoj z čerstvého bílého jogurtu a vody, ochucený solí, citronovou šťávou a drceným pepřem, a díval se do dálky za slunečními paprsky klouzajícími po lehce zvlněných, kýčovitě tyrkysových vodách Perského zálivu. Na moři se pohupovaly luxusní jachty a na hotelové pláži se zářivým bílým pískem se opalovaly desítky lidí.
Jeho asijský původ v záplavě turistů v restauraci nijak nevynikal. Zpod bílého trika s límečkem mu vykukovala vytetovaná kobra. Ačkoliv nebyl venku, měl na očích sluneční brýle. Nosil je vždycky, protože neměl rád, když mu každý mohl vidět do očí. Téměř nepřetržitě kontroloval svůj telefon. Čekal důležitý hovor.
Nebe se zbarvilo do tmavočervena, sluneční kotouč sklouzl za obzor a z hotelu připomínajícího plachetnici se stala tmavá silueta. Z ochozů minaretů mešit se začaly ozývat hlasy muezzinů, svolávající k večerní modlitbě.
V tu chvíli mu zazvonil telefon a na displeji se ukázalo neznámé číslo.
„Ano?“ promluvil šeptem čínsky do telefonu.
„Vchod do Burdž Chalífa přesně za hodinu,“ ozvalo se a linka zmlkla.
Věděl, že přesně v tu dobu bude před nejvyšší budovou světa začínat představení Dubajská fontána. Uložil telefon do náprsní kapsy šedého saka, v klidu dopil a zaplatil. Potom si přehodil sako ležérně přes pravé rameno, usmál se na tmavovlasou servírku, došel k jednomu z osmnácti výtahů a sjel dolů k recepci.
„Potřebuju taxi k Burdž Chalífa,“ houkl na recepční.
„Hned to bude, pane. Zatím se, prosím, posaďte.“
Po chvíli vedle něj zasalutoval obtloustlý pákistánský řidič s knírkem a dovedl ho před hotel. Otevřel mu dveře a nechal ho, aby se posadil dozadu. Řidič nastartoval a vyjel po silnici lemované palmami a exotickými kvetoucími stromy, která spojovala umělý ostrov s pevninou.
Vrchol železobetonového mrakodrapu Burdž Chalífa zářil ve tmě. Dole u umělého jezírka se to hemžilo lidmi s fotoaparáty. Jakmile se ozvala skladba Sama Dubai, která vzdávala poctu dubajskému šejkovi, v publiku to začalo vřít. Lidé v předtuše úžasné podívané ani nedýchali, a když se objevily první vodotrysky tančící do rytmu hudby, začali spontánně tleskat, hvízdat a fotografovat. Někteří z nich drželi nad hlavou na teleskopických držácích své chytré telefony a celé představení si natáčeli.
Číňana to nechávalo chladným, protože nyní musel zase pracovat. Za práci byl rád; jen díky ní si mohl dovolit odpočinkový čas v exotických rájích. Posadil se na ocelovou lavičku u vchodu a vyčkával.
Vtom mu kdosi zaklepal na rameno.
„Neotáčej se,“ promluvil čínsky, položil vedle něj obálku a zmizel.
Číňan ji otevřel a ve světle pouliční lampy si přečetl instrukce. Potom se stáhl do ústraní pod palmu, vytáhl z kapsy u béžových kalhot zapalovač a vše spálil. Na okamžik ho zamrzelo, že už si nestihl udělat výlet do pouště, a pak si na telefonu zarezervoval noční let do Kampaly. Byl nejvyšší čas, aby se vrátil do hotelu, sbalil si věci a vydal se na letiště, protože podle předpovědi počasí se do Dubaje hnala písečná bouře ze Saúdské Arábie. Doufal, že nepostihne jeho let a on v Dubaji neuvízne.
Štěstí stálo při něm. V jednu hodinu ráno se jeho letadlo rozjelo po startovací dráze a on za sebou zanechal svět šejků, luxusních radovánek, umělých palmových ostrovů, svět tržišť a orientálních vůní. Letoun nabral výšku, otřásl se v nečekané turbulenci a zamířil nad černý kontinent.

Nyenga, Uganda, o tři dny později

Doktor Mark Ogoto si svlékl bílý plášť, zhasl a vykročil z ambulance. Jakmile zamkl a strčil klíče do kapsy plátěných kalhot, zaslechl tiché kroky. Jejich klapání znělo jako smrt. Intuitivně se přikrčil a kradmo se rozhlédl po tmavé chodbě osvětlené jednou skomírající žárovkou. Ačkoliv nikoho neviděl, zalil ho náhlý, intenzivní pocit nebezpečí. Uvědomil si, jak moc je zranitelný.
Tak už mě našli a přišli se pomstít. Jenže potom, co jsem přikrýval prostěradlem další mrtvé dětské tělíčko, nedovedl jsem dál mlčet. Nemohl jsem v tom pokračovat. Prostě to nešlo. Do čeho jsem se to jen namočil? Proč jsem nedal na svou intuici? Na varovný signál, který mi blikal v hlavě jako noční světla v Kampale. Kdybych tak mohl vrátit čas… Čas a životy těch dětí.
Strachem se mu stáhlo hrdlo a začal přerývaně dýchat. Na čele mu vyskočily studené krůpěje potu. Měl dojem, že se najednou vypařil všechen okolní kyslík.
Nyní už byly kroky slyšet hlasitěji. A přibližovaly se.
Pane Bože, prosím, stůj při mně, odříkával si v duchu stále dokola krátkou modlitbičku.
Kdosi byl blíž a blíž. Doktor si uvědomil, že jeho poslední hodinka se možná kvapem blíží. Jak asi zemřu? Zastřelí mě? Podříznou mi krk? Budou mě mučit? Pane Bože, prosím, jen ať je to rychlé. Ať dlouho netrpím. A ochraňuj mou rodinu. Ať se ženě ani dětem nic nestane, nemají s tím nic společného.
Náhle se nad ním ozvalo: „Pane doktore, jste v pořádku?“
Zvedl oči. Byla to zdravotní sestra Maureen Atieno.
„Kale, jsem OK,“ zhluboka si oddechl. „Co tady ještě děláte?“ zamumlal, jako by měl rty přilepené k sobě.
„Ále,“ zamávala divoce rukama, jak měla ve zvyku, a pohodila hlavou, aby dostala z očí dlouhou ofinu. „Zapomněla jsem si kabelku.“
„Ach tak,“ řekl a otřel si pot z čela.
Maureen starostlivě přimhouřila oči. „Opravdu jste v pořádku?“
Přikývl.
„Dobře. A nemám vám udělat test na malárii?“ zeptala se.
„Test byl negativní,“ odpověděl. „Zřejmě jsem jen přetažený.“
„Chápu. Je nás tady málo,“ přizvukovala. „Můžu pro vás něco udělat?“
„Jste hodná. Půjdu domů a pořádně se vyspím. Ráno mi bude určitě líp,“ prohlásil.
„Co kdybyste si vzal zítra volno? Pokusíme se to tady zvládnout.“
„Uvidím,“ odpověděl a zamířil k východu.
„Počkejte, prosím, na mě, hned jsem zpátky,“ zavolala na něj, ale on už ji neslyšel. Rozhodně ji do toho nechtěl zatahovat. Stačilo, že šlo o život jemu a zdravotní sestře Lucy, která s ním pracovala.
Venku se mu zdálo, že zahlédl siluetu postavy, která bezesporu patřila člověku s asijskými rysy. Tak přece jsem se nespletl, tohle nemůže být náhoda, blesklo mu hlavou a vydal se do útrob tržiště, které sousedilo s klinikou. Poslední sluneční paprsky ozařovaly plechové střechy a dodávaly krvavý ráz všudypřítomné červené hlíně. Na město se snášela tma. Prodíral se davem lidí v úzkých spletitých uličkách kolem stánků se slunečníky, pod nimiž byly na dekách rozprostřeny komínky rajčat, citronů, pomerančů, mang, avokád a batátů, vedle v budce stlučené z dřevěných latěk visely banány a na zchátralém pultu leželo několik zralých ananasů. Neustále se ohlížel, zda ho Asiat sleduje. Vypadalo to, že se mu ztratil v mumraji lidí, zvířat a věcí. Minul plátěné pytle s kořením, kde ho do nosu uhodila pronikavě ostrá vůně chilli.
Pro všechny starosti si nevšiml vysoké tělnaté ženy v černém tílku a dlouhé modré batikované sukni. Vykračovala si proti němu a v koši na hlavě nesla trs sytě zelených banánů.
„Pane doktore,“ zamumlala neslyšně, když do ní vrazil a banány dopadly před ni na zem. „Nsonyiwa, nezlobte se, moc se omlouvám,“ zamumlal lítostivě a pokračoval dál kolem muslimské prodavačky umělohmotných lavorů. Otočil se a spatřil svého pronásledovatele u stánku s kořením.
Tak snadno mě nedostanou, prolétlo mu hlavou a dal se na útěk temnými uličkami. Doufal, že by mu neosvětlené spletité cestičky mezi hliněnými domky s rákosovými střechami mohly zachránit život. Kličkoval sem a tam jako gazela prchající před lvem, až úplně ztratil orientaci. Zpomalil, aby se vydýchal. Vzápětí však zaslechl rychlé kroky.
Kdybych tušil, kam až ty nitky sahají, nikdy bych se do toho nenamočil.
Ve spáncích ucítil zběsilý tlukot srdce a nohy měl jako z gumy. Přesto se pokusil znovu rozběhnout. Šlo to ztěžka, ale adrenalin v krvi a pud sebezáchovy zapracoval. Sebral všechny síly, co ještě měl a udělal několik dalších kroků. Nevzdával se, ačkoliv si začínal uvědomovat, že mu nedokáže utéct.
Trénovaný asijský zabiják mu byl stále v patách.
Doktor neměl čas přemýšlet nad tím, kudy běží, a prchal do nitra čajovníkové plantáže, která sousedila s tržištěm. Po chvíli se zastavil a s úlevou zjistil, že už ho nikdo nepronásleduje. Pořádně se rozhlédl a posadil se na cestě. Zhluboka oddechoval a snažil se uklidnit splašené srdce i mysl. Sundal si brýle a protřel si oči. Napětí v něm konečně trochu povolilo.
Vtom se ho zmocnila jakási vnitřní předtucha, že se něco děje. Pokusil se vstát, ale nohy ho neposlouchaly. Vzápětí se před ním objevila černá silueta postavy. Ve svitu měsíce zahlédl lesknoucí se čepel nože.
Ogoto pohlédl muži do očí a vytušil, co bude následovat. Sklopil hlavu a pozvedl ruce k modlitbě.
Pak se z plantáže ozval nelidský výkřik pronikající do morku kostí.

Kniha vychádza 11. septembra a bude dostupná vo všetkých dobrých kníhkupectvách.

Poznámka

Postrehy z rodičovskej?

foto: Lucie Polášková

28 týždňov materskej skončilo. Prvých šesť som ešte mala Adamka pod srdcom, 4. apríla sa po dlhom a komplikovanom pôrode narodil akútnym cisárskym rezom a odvtedy je to neskutočne krásna zmena. Za 5 mesiacov sa naučil tak veľa! A ako sa zmenil. A vyrástol. Vážne, kde je ten malý drobček, ktorého sme si priniesli z pôrodnice? Do zavinovačky sa nezmestil po druhom mesiaci, na prebaľovací pult v štvrtom, z hlbokej korbičky v kočíku a postieľky vyrastie čoskoro. Smeje sa, výska, váľa sudy, už bolo aj druhé vzpriamenie a ja viem, že ani sa nenazdám a bude loziť.

Od včerajška som na rodičovskej dovolenke. Iný názov, ale prakticky sa pre mňa nič nemení, okrem toho, že najbližších 19 mesiacov budem dostávať o desať tisíc menej, ako na materskej a začnem pracovať. Nie hneď, nie na full-time, ale vypadnúť z IT oboru na tri roky je veľa, svoju prácu mám rada, skvelý kolektív, takže od októbra na pár hodín týždenne a z domu. Uvidím, čo na to povie Adamko.

Budú postrehy naďalej? Budú, ale nie v takej forme ako doposiaľ. Zhrnutie každého týždňa dá časovo zabrať aj keď som si denne to dôležité písala do poznámok. Veľmi rada sa vraciam k starším zápiskom a teším sa, keď si ich prečítam o rok, päť či desať. No ďalšie postrehy a zápisky budú nepravidelné, viac príbehové, rôzne. Budú to moje postrehy, poznatky, zistenia, objavy, názory. Takže budú!

Bude blog ešte o knihách? Ale isteže bude. Len nie tak často. Bude viac o tých detských, o zaujímavých akciách a tipoch s tým spojených. Beletria pre dospelých dostane priestor tiež, aj keď častejšie formou súhrnov. Samostatný článok sa dostane len vybraným knihám.

A čo cestovanie? No, v zime neviem či toho prejdeme viacej, ale od jari to začne, výlety hlavne po okolí a určite najmä baby-friendly miesta. Láka ma aj zimné víkendy stráviť mimo Brno, nie každý samozrejme, tak uvidíme. Každopádne, už to bude viac bábätkovské a rozhodne to chcem poňať ako inšpiráciu pre ďalších rodičov.

No a to je vlastne i celková zmena zamerania blogu, aj keď to už je pár mesiacov celkom jasné, kam smerujem. Vlastne som pôvodne ani toľko nechcela písať o živote s Adamkom, ale zistila som, že ma to baví. Byť mama-blog mi sadne asi viac ako byť iba knižný blog.

Tak dúfam, že sa vám tu bude páčiť aj naďalej a stále viac.

Poznámka

Na materskej | týždeň dvadsiatyôsmy

Sobota

  • Manželova mamina má dnes narodeniny a ako darček od svojich detí dostala tandemový zoskok padákom. Ale keďže do auta sa piati + Adamko vo vajíčku nezmestíme, ja s ním ostávam doma. Bude mať aj video a fotky, tak si pozriem neskôr.
  • V štvrtok som si na trhu kúpila slivky a dnes sa konečne dostávam k tomu, prečo som si ich kúpila. Slivkové gule.
    • Košík múky, dve vajíčka, vody koľko znesie. Tak si to pamätám z puberty, kedy som ich robila naposledy, miery neviem, ale odhadom to dám. Teda, myslela som si, že dám. Cesto tuhé, nedarí sa mi ho rozvaľkať, nakrájam ho na malé časti, slivky sa nedajú obaliť. Tak znova, pridávam vodu, potom i múku a celý proces odznova.
    • Do toho už Adamka nebavia hračky, takže ho musím mať na sebe, no a na miešajte cesto, keď je na vás dieťa zavesené. Keď začína vyzerať nádejné, cesto správna konzistencia, ide rozvaľkať, Adamko nutne potrebuje jesť, takže tú takmer vriacu vodu môžem vypnúť, kojenie má prednosť.
    • No proste som prípravou strávila dve hodiny a s príchodom manželovej rodiny som akurát doumývala posledné riady. Aspoň mali čerstvé.
    • Predstava, že čochvíľa budem variť vlastnému synovi ma desí, keď vidím, ako dlho a s akými problémami bojujem s tak jednoduchým receptom, akým sú slivkové gule. Ešteže sa mak predáva aj pomletý, lebo to by bolo na ďalšiu hodinu.
  • Adamko dokáže vybrať moje knihy z knižnice. Som tak nejak dúfala, že toto sa nikdy nenaučí. Alebo aspoň nie tak skoro. Ja naivka!
  • Manžel si podvečer nadšene berie Adamka do nosítka, že s ním skočí do obchodu. Výborne, dám si zatiaľ dlhú horúcu vaňu bez toho, aby ma Adamko pozoroval. Ešte sa mi ani nenapustí a už mi klopú na dvere, že sú naspäť. Plakal, tak to otočil. Čo už, povyzliekal ho a dal mi ho, nech sa kúpeme spolu.
    • A ono je aj tak spoločné kúpanie najkrajšie. Keď na mne Adamko leží na brušku, pozoruje šampóny, usmieva sa, užíva si, že mu chrbátik polievam teplou vodou a rukami sa načahuje po hračkách do vody.

Nedeľa

  • Od rána je uplakaný. Najedený, prebalený, zahrnutý našou pozornosťou, ale uplakaný. Zachránilo nás až nosenie. A nech je to nosenie zaujímavejšie, prvýkrát si ho uväzujem v šátku na chrbát. S týmto mi musí pomôcť aj manžel, sama si rozhodne netrúfam. Adamko má pekný výhľad, no i tak zaspí do desiatich minút. Hlava totálne nabok. Previažem si ho dopredu a pokračuje v spánku ešte dve hodiny.
  • Ochladilo sa. Dosť na to, aby sme preventívne objednali rukavičky, capačky, čiapku a šálik pre Adamka. Na spuntik.cz je 15 % zľava na značku Lodger a ich nová kolekcia ma zaujala. Bude mať odtieň Scandinavian Ocean.
  • Aj keď začínam mať obavy, či Adamko, zvyknutý byť len v krátkom bodyčku a ponožkách, zvládne byť tak zabalený. Na poobednej prechádzke dával najavo niečo iné. Keď sme vybrali z korbičky fusak, plakať prestal, ale po chvíľke bol celkom studený. Zajtra skúsim kombinézu, ale keď bude chladno, ako dnes, tak iba svetrík a nohavice stačiť nebudú. Naviac už druhý deň pokašliava.
  • Brat bol na víkend u rodičov a od mojej maminy priniesol Adamkovi nové vecičky a dreveného koníka a ovečku z Terchovej. Mama výletovala. Poslala nám aj bryndzu a korbáčiky, ale čo z toho, keď ja také nemôžem. Za to domáceho hrozna za kýbel, to si dám s radosťou.
  • Večer dopisujem a dolepujem fotky do Adamkovej spomienkovej knižky. Máme nádhernú To je moje od Rosa Mitnik a ilustrátorky Jany Nachlingerovej. Už som do nej dlho nič nepridala, bolo načase, nech nepozabúdam.

Pondelok

  • Adamko má 5 mesiacov.
    • Pretáča sa z chrbátika na bruško aj naspäť. Váľa sudy, najradšej v posteli, pretože na zemi je to málo adrenalínové. Hračky si prehadzuje z jednej ruky do druhej, dokáže chytiť aj ťažšie uchopiteľné predmety a vedie s nimi hlasný monológ.
    • Vie sa hrať a držať predmety v polohe na brušku pri pasení koníkov, začína sa opierať na dlane.
    • Hrá sa s nohami, ale chodidlá do pusinky zatiaľ nedočiahne. Nohami sa vie odrážať a húsenicovým pohybom “prejde” kam len chce. Ale občas nechce a to stačí zamrnčať a rodičia prídu.
    • Miery nepoznáme, tento mesiac kontrola nebola.
    • Anémia sa potvrdila, berie Maltofer kvapky na železo.
    • Možnosť jesť čokoľvek som si neužila ani mesiac, kvôli Adamkovi som na bezmliečnej diéte. Našťastie stále plne kojený, príkrmy zavádzať ešte nemusíme, aj keď priberanie mal po dvoch týždňoch maličké.
    • Ale keď se robili domáce detské výživy, zjedol mrkvičku, ochutnal hrozno, broskyňu a trochu z hotovej výživy. S celými kúskami si poradil výborne, ani sa nedrhol. BLW bude zrejme jednoduchšie, ako sme si mysleli. No zatiaľ skúšania stačilo.
    • Má za sebou RTG hlavičky, kvôli nášmu pádu na schodoch, profifotenie v ateliéri, čaká na schválenie prechodného pobytu, schválili nám rodičovský príspevok. Jeho knižnica prekročila sto kníh a z prvých fotiek za obdobie 1.-3. mesiac má dokončenú fotoknihu. (A že to dalo práce vybrať len top fotky.)
    • V noci spáva od deviatej do šiestej-siedmej s jedným zobudením. Cez deň spí každý deň inak. Niekedy iba po polhodine, ale kľudne i trikrát, niekedy dve hodiny vkuse. Stále mu je jedno, či spí na mne, na zemi, v šátku alebo kočíku.
    • Môj prvý šátok prerobili v Andala Care na nosítko. S kapuckou a uškami! Boží. Už nosí aj Marek. Ja začínam skúšať nosenie v šátku na chrbte.
    • Vie nádherne výskať, smeje sa nahlas a úsmev rád opätuje. Stále je to kľudas, ktorý sa dokáže zabaviť aj sám, no radšej má niečiu prítomnosť, nosenie na rukách a dobrý výhľad. Užíva si pozornosť druhých, nové prostredie ho fascinuje a radšej je vonku, alebo aspoň na záhrade, než doma.
    • Asi začína mať konečne rád autosedačku-vajíčko, už boli aj cesty bez jediného plaču!
    • Prečítaných 10 kníh, videné 3 filmy a 1 seriál. Mám o dve kilá menej, ako pred tehotenstvom a oblečiem všetky nohavice a šaty. Fyzioterapeutka pochválila pokrok pri rozostupe brušných svalov, pridala štyri cviky, dovolila behať a už k nej chodiť nemusím. Budúci týždeň nám s Adamkom začína jóga pro maminky s miminky.
    • Na dnešný prvý školský deň pozerám trochu inak. Posledné roky som ho ani nevnímala, ale teraz, s dieťaťom hoci i maličkým, je to zvláštny pocit, Pretože viem, že ani sa nenazdám a budem Adamka, držiac za ruku, odprevádzať prvýkrát do školy.

Utorok

  • Idem nakúpiť, Adamko v kočíku, celý čas sleduje. Nikam neponáhľam, povyberám bodyčka s dlhým rukávom, ktorých má málo a ktoré čoraz viac potrebuje, v Tescu 20 % zľava, dokúpim chýbajúce potraviny, zastavím sa v lekárni, ešte v jednom detskom obchode, to už začína mrnčať, nevadí, za 5 minút ide autobus, doma sme za ďalších desať, to na kojenie vydrží. Vyjdem z obchoďáku von a on zaspí. V priebehu asi 5 sekúnd. Spí celú polhodinu, čo idem pešo domov aj ďalšiu hodinu, čo sedím v prázdnom parku na lavičke a čítam si časopis. Som rada, že v kočíku vie spať aj bez kývania.
  • Manžel prišiel z práce skôr, berie si Adamka na starosť, ja idem prehádzať jeho izbičku. Som z toho po čase celkom zúfalá, pretože žiadne rozmiestnenie sa mi nepozdáva. Izba je dlhá, ale úzka. Nemôžem dať všetko k jednej stene, pretože by neostal priestor na posteľ, ktorá bude o mesiac-dva. Zároveň chcem, aby mal už teraz Adamko viac priestoru na hranie a váľanie sa. Niečo sa mi napokon podarí vymyslieť, ale ideál to nie je. Nateraz stačí, detaily doladím, keď bude posteľ.
  • Prechodný pobyt pre Adamka schválený, môžeme si preň prísť. To bola rychlovka.
  • Adamko zvládol druhé vzpriamenie. To je keď sa v polohe na brušku opri o dlane a zdvihne.

Streda

  • Manžel si zobral do konca týždňa home-office, tak využívam jeho prítomnosť. Cudzinecká polícia je na opačnej strane mesta a vždy je to tam minimálne na hodinu. Keď ma tam vezme autom, ušetrím čas v MHD a keby sa Adamko prebudí skôr, môžem kojiť v aute. Chytré. Prídeme, berieme číslo 66 a celkom zdesene pozeráme, že 20 ľudí pred nami. Minule dali 9 za hodinu. Tak ideme do Lidl nakúpiť, do Olympie pre zrkadlo Adamkovi do izby, naobedujeme sa a po hodine a pol sme späť na cudzineckej. Aké číslo išlo zrovna dovnútra? 68.
    • Tak znova. Tentokrát máme číslo 85. 17 ľudí pred nami. Dovnútra sa dostaneme o ďalšiu hodinu a pol, našťastie všetko bez problémov, Adamko má prechodný pobyt.
  • Dobrý článok: 7 kľúčových Montessori fráz a prečo by ste ich mali používať so svojimi deťmi

Štvrtok

  • Na pošte ma čakajú tri zásielky. Prvá je nezaujímavá, iba kartička Českej pošty. Ale ďalšie dve, tie sú Adamkove.
    • V obálke mi prišli objednané plienky od mamapocketshop.cz. Vybrala som motívy Love you to the moon a You are so loved.
    • V krabičke fotky z bontia.cz. Dva týždne som to v mamičkovskej skupine ignorovala, až som si povedala, že veď chcem malému spraviť scrapbook (aj keď vlastne stále neviem, čo to presne je a ako ho spravím), potrebujem fotky. 32 fotiek za cenu 99 Kč. Na výber formáty 9×13 alebo 10×15, lesklé alebo matné, klasické alebo polaroid štýl. Prišli do troch dní v krabičke. Proste marketing ako sa patrí, stačí zadať kód, platíte len to poštovné 99 Kč, fotky sú zadarmo. Tak keby niekto chce, kód je: 36d8b4
  • Manžel si Adamka dal do nosítka. Chvíľku síce protestoval, ale nakoniec si hodinu a pol pospal. Ja som medzitým spravila slivkové gule a apple pie, manžel si užíval ten pocit o ktorom mu ja už mesiace básnim. Ale vraj je to celkom náročné, nosiť ho, pohupovať sa, opatrne si sadnúť.
  • Ak by dávali Nobelovú cenu za hudbu, vyhral by to biely šum. Zachraňuje rodičov, uspáva bábätká. U nás vedie fén.
  • Film tento týždeň jeden, Wonder Woman a začala som pozerať tretiu sériu Narcos. Kniha tiež iba jedna, reportážna Akoby si kameň jedla a dva komiksy, Zaklínač Skleněný dům a Liščí děti.

Piatok

  • Whohooo, na víkend do Prahy. Zajtra je blogerská merenda Albatrosáckych blogerov a ja mám konečne možnosť ísť. Na prvú som nestihla autobus, pretože som sa zdržala na vyšetrení, to bol Adamko ešte v brušku. Tú druhú bol Adamko na svete iba dva mesiace a cez týždeň sa manželovi nedalo nás tam na otočku zaviesť. Ale do tretice nám to vyjde.
  • Adamko si povedal, že posledný deň materskej dovolenky poriadne oslávi a to v noci. Prvýkrát sa budí už po hodine, potom dvakrát po dvoch. Od štvrtej je hore a tri hodiny sa ho striedavo snažím presvedčiť, aby spal, pozorujem, ako sa mojim pokusom smeje alebo kojím. Zaspí niekedy pred siedmou a spíme až do deviatej.
    • Asi mi tým chcel ukázať, nech si nezvykám, pretože tento týždeň spal hneď trikrát bez nočného zobudenia sa. A dnes takto.
  • Čo mi ale trošku naburáva plány, lebo za dve hodiny musím oprať, povešať plienky, najesť sa, zbaliť nás, samozrejme kojiť a ešte desiatky ďalších vecí. Nakoniec vyrážame len s hodinovým meškaním oproti plánu, zastavujeme na poštu, predala som svoj žltý šátok Slncia od Sestrice a môžeme ísť do Prahy.
  • Na ceste pauza rovno trikrát, lebo Adamkovi sa vo vajíčku už zase nepáči. Taký plač sme uňho nepočuli ani keď mu brali krv z hlavičky. Ale nakoniec zaspáva a posledná hodina ubehne v kľude.
  • Ubytovanie máme na Žižkove v Trinity Residence. Novostavba, príjemne a jednoducho zariadené, kuchyňa, WiFi, parkovanie a neskutočne príjemné povlečenie. Môže byť.
  • Adamko sa začína dávať na všetky štyri. Je to nesmelé, hneď spadne, ale už to skúša a to ma trošku desí.