Poznámka

Ochrancovia rozprávkového sveta

Damidci

Poďme začať týždeň peknou detskou knihou. Mám ju doma už pár týždňov, listovali sme v nej niekoľkokrát, prečítala som ju s radosťou na jedno posedenie a teším sa, až Adamko povyrastie a budeme si ju čítať spoločne.

Damídci sú kúzelní škriatkovia, ktorí majú moc ochraňovať rozprávky. Rozprávky majú nejaké svoje pravidlá, no občas zafunguje vyššia sila a niečo sa pokazí. V tomto prípade je tou vyššou silou čarodejnica Čarimari. Kedysi bývala dobrá, lenže na jej rozprávku ľudia zabudli a ocitla sa v temnej jaskyni. Spočiatku sa zlobe bránila, ale čas spravil svoje, spoločnosť jej robilo iba zrkadlo a tak podľahla. Keď ľudia zabudli na jej rozprávku, spraví aspoň neplechu v tých ostatných.

V deviatich príbehoch sa predstaví deväť Damídkov, chlapcov i dievčat. Vďaka svojim schopnostiam i vedomostiam pomáhajú napraviť škody, ktoré Čarimari vymyslela.

Damídci sú veľmi milým oživením a prerobením pomerne bežných príbehov. Priala by som si takú fantáziu, akú má autor, aby som Adamkovi mohla podobné dobrodružstvá vymýšľať. A možno to časom príde. Príbehy sú pomerne krátke, na tri až päť strán. Ak si s deťmi čítate pred spaním, táto kniha sa na to výborne hodí. Na začiatku sa Damídek vždy predstaví a má aj svoju ilustráciu. Výborný nápad!

Pre mňa sú Damídci zmesou Marťankov (tie multivitamíny pre deti), hry Mutation of J.B. a elfov. Síce som si spočiatku na ilustrácie trošku zvykala, ale čím viac si ich prezerám, tým viac sa mi páčia. I keď priznám, radšej mám v detských knihách obrázky, ktoré sa prelínajú s textom a nie samostatné, celostranové ilustrácie.

Hlavní hrdinovia sú priateľskí, šikovní a odvážni. Každá neplecha v sebe nesie nejaké poučenie, pre deti ľahko identifikovateľné. Neukazujú svet iba čierny a biely, nechýba im humor. Presne to si na knihe cením najviac. Deťom krásne ukazujú správne hodnoty. Dej sa príliš nezamotáva, ale nie je ani priveľmi zjednodušený. Skrátka také akurát.

Už som pri jednej detskej knihe spomínala, že nemám úplne rada vstupovanie autora do deja. Mám rada naše svety oddelené, ten reálny a ten rozprávkový. Ale v Damídkoch je to zakomponované veľmi prirodzene a v podstate na tom stojí celé rozprávanie, takže som to prestala vnímať veľmi rýchlo.

Damídci sú príjemným prekvapením a priznám sa, že som nečakala, ako veľmi ma budú baviť. Autorovi odpúšťam aj  smajlíkov na konci niektorých kapitol a rozhodne očakávam pokračovanie. Rodičom odporúčam, deti bude istotne baviť.

Damičau!

4,5/5

____
Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujeme s Adamkom priamo autorovi Davidovi. damidci.cz.

Poznámka

Budem mu čítať každý deň…

Niečo vám prezradím. Vám, ktoré ešte nemáte deti. Tehotenstvo je obdobím plánov. Plánov, aké bude všetko nádherné a jednoduché, ako to zvládnete, keď to náhodou jednoduché nebude, ako budete vychovávať, ako si do výchovy nenecháte od nikoho rozprávať, ako nebudete opakovať tie veci, čo vám na rodičoch v detstve vadili. A tak ďalej.

Na mudrovanie mám ešte nejakú dobu čas, s jedným, sotva ročným, dieťaťom som stále matka začiatočník, ale mnohé očakávania sa už s realitou stretli. Ako dopadli píšem každú nedeľu. Dnes prvýkrát a začnem knižne.

Budem mu čítať každý deň. Od narodenia a samozrejme pred spaním.

Úplne som si to maľovala v hlave. Začnem s Harry Potterom. Už v pôrodnici. Potom som to zmenila na Mumínkov, lebo tých mám doma. Narozdiel od Pottera. Ale pointa bola tá istá. Každý večer prečítam Adamkovi kapitolu. Alebo aspoň pár strán. Bude to náš večerný rituál, pretože tak to predsa býva.

Čo mi teda nikto nepovedal je fakt, že prvé dni spí dieťa zasiahnuté silnejšou žltačkou prakticky stále. Že som ho vlastne musela budiť, aby sa aspoň napapal. Akosi nerozlišuje deň a noc, proste stále spí. Takže to svoje od narodenia som posunula na „po šestonedelí“.

Ani keď Adamkovi žltačka ustúpila, nenastal ten želaný idylický obraz o tom, ako mu večer prečítam rozprávku, nech už je akákoľvek, ani na tých Mumínkoch som netrvala, potom mu dám pusu, jednu, dve, tri, milión, pohladkám po vláskoch a on zaspí. Ha!

Náš večerný rituál prvý takmer polrok bol okúpať, masáž, do pyžamka, mama daj prso a ja po minimálne polhodine zaspím. Aj keď chcel papať, vo vode na hlad zabudol, vybláznil sa, úsmevy rozdával, ešte aj tú masáž potom si vychutnával, ale len čo mal pyžamko na sebe, tak neexistovalo žiadne naťahovanie. Kojenie a pritom zaspal.

A vlastne tak zaspáva doteraz, už 10,5 mesiacov a myslím, že ešte veeeľmi dlho bude. Už ani nekúpeme každý deň, ono to predsa len nie je najlepšie, ale keď dá večer najavo, že už je teda unavený a ochotný ísť spať, tak pyžamko, prso a spať. Nič iné nefunguje. Priestor na knihy? Vôôôôbec.

Takže večer som mu čítala raz, rozprávky Dřív, než půjdem spát, keď sa aj po vyše hodinovom pokuse o uspanie sa prebral, pozrel na mňa, usmial a išiel sa hrať. Trpezlivo som mu vysvetľovala, ako už všetky zvieratká išli spinkať a teraz je rad na ňom, desať hodín večer, aj rodičia sú unavení.

A raz o jedenástej v noci sme si spolu čítali leporelo Time for Bed. Trikrát! Myslíte že išiel spať? Samozrejme, že nie. Hračky rozhadzoval.

Ak to takto bude pokračovať aj naďalej, nebudem patriť k rodičom, ktorí deťom pred spaním čítajú. Cez deň áno, to sa nájde príležitosti niekoľko. Ale večer sú Adamkové potreby niekde inde.

Ale trošku ma to mrzí. Možno keď bude starší a bude zaspávať aj inak, ako pricucnutý na mne (čo si popravde vôbec neviem predstaviť, ale určite také raz príde), tak potom tam niekde aj rozprávku dáme. Možno keď bude knihy viac vnímať, sám si obrázkovými knižkami listovať. Možno potom nájdeme rituál, kde bude mať svoje miesto aj kniha.

A možno nie, možno budeme obaja večer tak unavení, že si proste len ľahneme do postele, prehodíme pár slov, aký fajn deň sme mali, dostane pusu, jednu, dve, tri, milión, pohladkať po vláskoch a dobrú noc. A knihu si prečítame ráno alebo v priebehu dňa.

Čítať nasilu nemá zmysel, čítanie má byť zábava.

A aby ste vedeli, ani cez deň si nečítame každý deň. Občas zabudnem, občas sa mi nechce. Čo mi v tehotenstve tiež nikto DÔRAZNE nepovedal, že čas pri deťoch uteká dva až tisíckrát rýchlejšie, ako bez nich, takže za deň nestihnem buď nič, alebo je rovno lusknutím prstu z novorodenca batoľa.

Kedy sa knihy čítajú u vás? Prišlo obdobie večerného čítania až neskôr alebo máte rituál, ktorý knihy ani nezahŕňa? Majú vôbec deti večer energiu na rozprávku?

Poznámka

Dánsky literárny salón

Včera sme mali v Brne ďalší literárny salón, ktorý v MZK organizuje Skandinávský dům. Keďže prebieha týždeň dánskej literatúry, bol zameraný práve na Dánsko. No reč padla aj na autonómne oblasti Grónsko a Faerské ostrovy.

Opäť to bolo milé stretnutie, kde sa predstavili dánske knihy, čítali ukážky, dokonca i básne v dánčine, súťažilo o knihy, bavilo o fenoméne hygge, besedovalo s prekladateľkou Markétou Klikovou, hovorilo o podpore dánskej literatúry doma i v zahraničí, padol tip na divadelné spracovanie (Dánská občanská válka 2018–24 v divadle Na zábradlí) i dokumentárny film (Čekání, r. Emil Langballe).

A aké knihy odborníci na Sever odporúčajú?

Hneď na úvod je to krátka próza od Helle Helle Tohle jsem měla napsat v přítomném čase. Kniha, v ktorej sa nič zásadne nestane, no príjemne sa číta. Čo potvrdila aj čítaná ukážka. Podstatne silnejšieho kalibru sú Zimní muži: Román o hrůzách války od Jaspera Bugge Kolda. Táto kniha ma veľmi zaujala a určite by som si ju rada prečítala.

Od Alena Meškeviča, Bosnaňa žijúceho v Dánsku, boli predstavené dve knihy. Staršia Ukulele jam a z minulého roka Stan pro jedného. Obe témou veľmi zaujímavé. Aj tu sme si vypočuli ukážku a nadhodila sa téma utečencov a začleňovania imigrantov do dánskej spoločnosti.

Nechýbal ani zástupca z oblasti detektívok, populárny Jussi Adler-Olsen, ktorému v českom preklade vyšla už siedma kniha, Selfies. Mimochodom, tie prvé tri (Žena v kleci, Vzkaz v láhvi a Zabijáci) sú sfilmované a štvrtý diel Složka 64 by mal mať premiéru tento rok.

Aby sme neboli len v próze, od Knuda Steffena Nielsena sa čítali básne aj v dánčine! A nasledoval český preklad. Ale ja na básne veľmi nie som, akosi im nechápem. Posledným predstaveným dánským spisovateľom bol ten najznámejší. Peter Høeg. Kto by nepoznal Cit slečny Smilly pro sníh? Dobrou správou pre fanúšikov je, že v lete sa chystá vydanie knihy Susanin efekt.

A bolo toho oveľa viac. Určite musím ešte spomenúť knihu Rukojmí ISIS – Třináct měsíců v zajetí Islámského státu od Puk Damsgardová, o ktorej Markéta hovorila ako o jednej z najťažších na preklad. A určite musím informovať, že Meik Wiking, autor kníh Hygge a Lykke príde do Prahy na Svět knihy. Ale dovtedy už bude hygge minulosťou, budeme žiť švédsky lagom a možno dôjde aj na fínske sisu.

Hyggelig!

Poznámka

Vitamíny, medúzy a spomienky

Autor: Rachel Khongová
Názov: Nazdar, vitamíne
Rok vydania: 2018
Vydavateľ: Plus
Počet strán: 200
Orig. názov: Goodbye, Vitamin
Preklad: Jitka Jeníková

. . .

Rozchod so snúbencom, otcovi diagnostikovali Alzheimera a do toho Vianoce. Takto si to tridsiatnička Ruth rozhodne nepredstavovala. Tak nejak začína knižka Nazdar, vitamíne. Podľa anotácie som očakávala zmes dojatia i smiechu v príbehu o starostlivosti o chorého otca.

V prvom rade nie je dej postavený iba na Alzheimerovi. Nazdar, vitamíne je najmä o rodine, to mi prišlo veľmi krásne, pocitovo lepšie, než prvoplánový román o boji otca s chorobou z pohľadu dcéry. Ako rodina to spolu nevzdávajú, podporujú sa, aj keď nie vždy boli ich vzťahy ideálne. Sonda do rodinných vzťahov to je. A zabúdanie a spomínanie.

Ruth sa na jeden rok odsťahuje k rodičom, aby pomohla a bola prítomná. O celom roku píše denník, ktorý sa tiež mení. Ako sa mení Ruth, ako sa mení rodina i ako sa mení otec. Ako sa menia spomienky. Občas to máme v hlave uložené inak, ako ten druhý.

V druhom rade, kniha nie je vtipná. Aspoň nie tak, ako by sa podľa vety: „Humorný i dojemný příběh o lásce, ztrátě a vzpomínkách v těch nejrůznějších podobách.“ mohlo zdať. Nie je ani dojemná. Ani napínavá, tragická, pútavá či strhujúca. Je to len a len dobre napísaná pohodová kniha. Príjemná a realistická.

Na necelých 200 stránách sa vlastne nič zásadné neudeje, pritom je v nej veľmi veľa. Každá rodina to má, nejakú minulosť, trápenia, tajnosti pred deťmi. No nie vždy z toho musí byť krimidráma. Ak vás práve tieto obyčajné príbehy bavia, náhľady do určitého obdobia, úlomky, ktoré prezradia niečo viac… tak vtedy si knžku Nazdar, vitamíne maximálne užijete.

Ja by som jej dokonca kľudne dala nálepku feel-good román, ale to sa asi úplne nehodí. No naozaj bola svojim tempom a rozprávaním hlavnej hrdinky Ruth veľmi dobre naladená, aj keď je vlastne o neveselých témach. Niektorí autori to skrátka vedia. Napísať jednohubku, ktorá vám budú v hlave rezonovať ešte nejaký čas.

4/5

____
Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Čarovná dvojica

Začínam byť trochu sklamaná z detských riekanok a rozprávok. Obzvlášť tých slovenských. Čím viac ich teraz Adamkovi čítam, nie iba tie moje tradičné a obľúbené, ale aj úplne nové, tým častejšie krútim hlavou. Napríklad riekanka, ktorá končí drsne aj pre dospeláka. Tá o slimáčikovi máčikovi, ktorého chcú upáliť vo vlastnom domčeku. Tú v pôvodnej verzii poznať nemusí.

Alebo Žirafia mama a iné príbehy. Alexandu Salmelu mám ako autorku veľmi rada, no toto ma väčšinou nebavilo. Niektoré príbehy boli fajn, ale nakoniec som bola rada, že som knihu iba požičala z knižnice a nekupovala. Dúfam, že Mimi a Líza nesklamú.

No a do tretice je tu Čarovná dvojica. To teda priznám, že kniha prišla Adamkovi na recenziu, sama som ju nepoznala. Vyberám si knihy, ktoré ma zaujmú a predpokladám, že ma budú veľmi baviť, pretože výber je veliký, tak prečo strácať čas nezaujímavými titulmi. A Čarovná dvojica sa tak javila.

Vyzerala zaujímavo dokonca aj po prvých stranách. Nadšene som si hovorila, aký milý spôsob rozprávania, akoby si babička vymýšľala rozprávku a hovorila ju svojmu vnúčikovi. Také osobné a detské.

Lenže ako dej postupoval, tým častejšie som krútila hlavou. A to som bola iba v prvej časti, kniha má dve. Sem-tam ma zarazili chyby, rozhodne by ešte jedno redakčné čítanie prospelo. Ja sama mám s chybami problém, robím ich často a veľa prehliadnem, takže keď v knihe narazím na niekoľko, už je to celkom vážne. Celé to zaklincovala jedna veta na šesť riadkov, čo je dosť veľké sústo aj pre dospeláka, nieto ešte pre detského čitateľa. Si myslím. Dlhých viet, ktoré sa čítali zložitejšie bolo viac. Celkom by ma zaujímalo, či to osem-deväť ročné deti zvládajú čítať alebo im robia problémy.

Druhá vec bolo niečo, čo som si osobne nazvala ako umelé vstupovanie do deja. A tým sa končí piata rozprávka. O tom sa, deti, dozviete v ďalšej rozprávke. Pýtate sa, deti, ako mu držali? Len tak, samy od seba – veď v rozprávke je všetko možné, no nie? No možno sú to len moje osobné nesympatie k takýmto vstupom, nie iba v tejto knihe, ale akejkoľvek inej. Mám rada oddelený svet medzi autorom a samotným príbehom.

V podobnom duchu sa niesla aj druhá časť knihy, ktorá ma naštvala už na prvej strane. Šestnásť výkričníkov a domáce násilie. Možno to priveľmi riešim, možno som príliš alternatívna biomatka, ale neuznávam akékoľvek fyzické tresty na deťoch. Som kontaktný rodič, ktoré dieťa rešpektuje a berie rovnocenne a som na to hrdá. Preto keď rozprávka začína bitkou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Christian Grey, moje sympatie idú dolu.

Asi len chcem, aby Adamkovi moje čítanie niečo dalo. Aby keď bude väčší, mohol so mnou o prečítanom rozprávať, aby sa v knihe trošku našiel, aby si z nej odniesol to dobré a nebral za normálne to zlé. Chcela by som mu ukázať rešpekt a úctu aj prostredníctvom kníh, nie iba na vlastnom príklade výchovou. Ani ďalšie strany a rozprávky ma nepresvedčili o tom, že niečo také chcem Adamkovi čítať. A ak prišlo na nejaké ponaučenie, väčšinou bolo schované v krátkom úseku, len tak narýchľo, koniec kapitoly a rýchlo na ďalšiu.

Nevedela by som reagovať na jeho otázky, nevedela by som vysvetliť, prečo zrazu Branko zdolal draka, prečo nebol zrovna pozitívna postava hodná pozornosti, no pritom sa mu nejedenkrát nespravodlivo dostalo uznania za niečo, čo vlastne nespravil on sám. Mal vlastnosti, ktoré malí chlapci majú, no bol chválený za činy, ktoré by bez pomoci nezvládol. A do oči mi bil aj stereotyp o tom, akí sú chlapci udatní a odvážni a dievčatá upišťané a potrebujú pomoc od chlapcov. Tak určite.

Teraz to vyznieva veľmi negatívne, čo ma mrzí, detské knihy nemajú byť negatívne. Lenže i tých pár stránok, ktoré boli fajn a dokonca som sa i zasmiala, pretože autorke fantázia nechýba, moje hodnotenie nezachráni. Ja som bola z posolstva celej knihy sklamaná.

Tete Lenčovej samozrejme za knižku ďakujeme. Žiaľ, úplne ju odporúčať nebudem, pretože poznám veľa lepších kníh, ktoré ma bavili oveľa viac a hlavne sa nebudem báť ich čítať Adamkovi nahlas. Určite sa nájdu maminy, ktorým Čarovná dvojica sadne viac. Ktoré nebudú tak veľmi riešiť o čom rozprávky sú a ako sú napísané. A budú chcieť niečo slovenské, nekomerčné. Prečo nie, každý máme iný vkus. Ale ja radšej iné. Také, v ktorých výprask nie je normálny a Adamkovi ukážu hodnoty, ktoré uznávam a nie ktoré sa mi priečia.

Poznámka

Maminy, otcovia a deti

Začiatkom roka som prečítala dve knihy, ktoré ocenia najmä rodičia. Obe vydalo nakladateľstvo Host, obe sú pomerne krátke a obe vyšli aj ako e-knihy. Čo viac si rodič môže priať? Bavili ma veľmi a musím vám o nich dať vedieť.

Petra Maťová – Trochu jiné mámy
Hovory o mateřství navzdory zdravotnímu hendikepu

Dieťa postihnuté fyzicky alebo mentálne je celkom častý námet v románoch, ale maminy s hendikepom sú pomerne vzácne. V tom literárnom svete, nie v tom reálnom. Trochu jiné mámy im vlastne vzdáva hold. Šesť rozhovorov so šiestimi ženami, ktoré sa rozhodli priviesť na svet dieťa, aj keď ich zdravotný stav nie je bezchybný.

Hluchota, roztrúsená skleróza, anorexia, porucha depresívneho typu, ochrnutie a glaukom. Prekážky, ktoré sa nám zdajú pri dieťati neprekonateľné, no oni ich zdolávajú každý deň. Prekonávajú samé seba a nie sú o nič horšie maminy, ako tie zdravé. Majú podporu v partnerovi, ktorý dostáva slovo tiež.

Výborná sonda do ich života, ako začali prvé príznaky, ako sa stali matkami i ako sa s novou úlohou popasovali. Rozhovory sú s odstupom niekoľkých rokov a mimoriadne zaujímavý je aj pohľad partnera.

Trochu jiné mámy dodávajú odvahu, pretože väčšina z nich svoj hendikep ani nevníma ako hendikep. A zvládajú starostlivosť a výchovu aj s ním. Neriešia prkotiny ako zdravé maminy, musia sa sústrediť viac na seba, ale klobúk dolu, som rada, že som aspoň prostredníctvom tejto knihy mala možnosť poznať tieto obdivuhodné ženy.

Fredrik Backman – Co by můj syn měl vědět o světě

Fredrika Backmana určite poznáte ako autora humorných románov Muž jménem Ove, Babička pozdravuje a omlouvá se alebo Tady byla Britt-Marie. Okrem písania sa venuje aj svojmu synovi, ktorému napísal vtipnú knihu Co by můj syn měl vědět o světě. Dlhšie postrehy, ktoré by si podľa Frederika mal jeho syn do života odniesť sa striedajú s krátkymi útržkami zo života.

Celé je to veľmi trefné, obzvlášť ak ste rodič malého dieťaťa, budete sa smiať nahlas, súhlasne kývať hlavou a v duchu si hovoriť: „Presne ako u nás!“ Frederik skrátka zábavne opísal realitu dnešných rodičov a skvelo vystihol, že o čo viac máme všetko zjednodušené, o to viac je vlastne rodičovstvo zložité.

Je to síce len taká oddychovka na pár vychádzok s kočíkom, ale smiech nám občas treba ako soľ. Takže ak vášmu drobcovi lezú zuby alebo má silné obdobie vzdoru a Nie! počujete častejšie ako jeho úprimný smiech, nech sa páči, začítajte sa a prekonajte náročné obdobie vášho dieťaťa s knihou.

Poznámka

Desať mesiacov

  • Lozí, sám sedí, stojí s oporou a na dve sekundy i bez nej.
  • Neposedí, nezastaví sa, stále v pohybe.
  • 6 zubov, zatiaľ žiaden ďalší na ceste.
  • Chodíme cvičiť, plávať a do sauny.
  • Zvládol prvú typickú detskú chorobu – šiestu.
  • Stále má režim, väčšinou vstáva o siedmej, doobeda jeden dvojhodinový spánok, poobede druhý, keď je málo, podvečer tretí krátky. Spávať chodí o ôsmej a v noci sa budí každé 2-3 hodiny.
  • Kojený, nosený, milovaný.
  • Vie ťapkať rukami i baran baran buc. Dá high five aj si ukáže o mliečko.
  • Peek-a-boo hrá aj s vlastnou čiapkou.
  • Znakujeme, začína chápať význam znakov, ale zatiaľ neopakuje.

Absolútne najlepší mesiac za nami, stále je rozkošné bábätko, no už je to parťák, ktorý rozumie veľa, aj keď nehovorí, aj keď to nedá vždy najavo, vidíme, že chápe, poznáme to v jeho úsmeve i výraze. Skúša, nastavujeme limity. Zahrá sa sám aj s nami, vydrží chvíľku pri čítaní knihy, veľmi rýchlo opakuje a učí sa, spozornie, keď mu niekto vysvetľuje.
Všetko ho ohromne fascinuje a mňa ohromne fascinuje, ako všetko nasáva, ako sa tvorí jeho osobnosť, ako sa rozvíja.
Robí nám radosť každý deň.

A ten smiech, oj keby ho počujete smiať sa. Láska na nekonečno.