Poznámka

V lese

Keď mi moja mamina ukázala, akú knihu má pre Adamka, hneď som vedela, že si ju obľúbi. A mala som pravdu. Kde bývajú zvieratká V LESE z vydavateľstva Albatros mala okamžitý úspech.

Adam miluje v knihách pohyblivé časti a V lese je celkom zmena oproti svojtkovským MiniPÉDIAM. Na každej dvojstrane je predstavené jedno zviera. Sova, mravec, vtáčiky, netopier, líška, osy a bobor. Otvárajú sa do priestoru a vytvárajú akýsi 3D efekt. Skvelá vec.

Nebezpečné do rúk ročného dieťaťa, pretože priestorové prvky lákajú k ťahaniu a trhaniu. Takže Adamkovi ju zatiaľ ukazujem ja a myslím, že ešte aspoň rok to tak ostane. Ale zatiaľ si nesťažuje. Keď ma s knižkou vidí, spozornie a keď naňho otvorím niektorú stranu, naňho vykukne zvieratko a ideálne to doplním zvukom, aký dané zviera vydáva, má obrovskú radosť.

Hu huu a bzz bzz, teda sova a osy sú najobľúbenejšie, no tieto zvieratá si obľúbil aj v iných knihách (pod bzz bzz patria aj včely, komáre a vlastne akýkoľvek lietajúci hmyz). Akosi sa mi nedarí vymyslieť rozumné zvuky na mravcov, netopiera, líšku a bobra, takže tam dosť improvizujem. Nejaké nápady?

Ilustrácie sú jemné, každá strana je farebne zjednotená. Stojí za nimi írska ilustrátorka Irene Gough. Textu je máličko, na dve vety. Kto býva v dutine stromu? Čo robia na tejto kôpke ihličia mravce? Kto prespáva v temnej jaskyni? V krátkych odpovediach sa malý čitatelia dozvedia nejakú zaujímavosť. Ale tá Adamka zatiaľ nezaujíma. Jeho bavia obrázky a zvieratká, ktoré vykukujú zo svojho úkrytu.

Knižka je veľmi hravá a za dva týždne sme si ju obaja veľmi obľúbili. Ja krásne ilustrácie a Adamko priestorový efekt. Ak sa mu nedostane do rúk a nezničí ju, myslím, že ju budeme otvárať ešte veľmi veľakrát.

5/5

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Najlepšie knihy pre deti okolo prvého roka

Začali to Leporelá pre najmenších, pokračovali Leporelá pre malých-väčších drobcov. Je na čase pokročiť a ukázať knihy, ktoré zaujímajú ročného Adamka. Väčšina ho baví už pár mesiacov, niektoré dostal len nedávno k narodeninám, no úspech bol okamžitý. Toto sú knihy, ktoré idú takmer každý deň, dookola, Adam po nich siaha sám, podáva mi ich, niektoré už dosť dobre pozná a vie, čo bude nasledovať na ďalšej strane.

Ranný rituál začal nenápadne. Nová spálňa, nový nočný stolík so zásuvkou. Uložila som si doň veci. Prišiel Adamko, veci vyhádzal a každým dňom som sledovala, ako doň pribúdali tie jeho. On totiž rád otvára, čo sa otvoriť dá a rád vkladá predmety. Do košíkov, hrncov i zásuviek. Tak sa z môjho nočného stolíka stal Adamkov. Má tam aj dve knihy a takmer každé ráno, keď zlezie z našej postele, zásuvku otvorí a knihy mi podáva. Svojtovská MiniPÉDIA Louka a najnovšie i Kdo je v zoo, Miffy? Podľa mňa ich pozná už naspamäť. Ja určite, viem otáčať stránkami a hovoriť o obrázkoch bez toho, aby som na ne pozerala. V rannom neprebudení je to užitočné.

Takže MiniPEDIE u nás vážne idú. Prvá bola Telo, odvtedy pribudli tri ďalšie a ja vážne uvažujem ešte aspoň nad jednou. Adam tieto knižky miluje. Najviac. Neexistuje deň, aby aspoň do jednej nepozrel. Dobrá práca Svojtka! A prosím, povedzte mi, že to baví aj dvoj-trojročné deti. To mu kľudne dokúpim aj viac ako jednu. Však Svojtka ich má na výber takmer tridsať.

Velká kniha zvuků v lese nás zachraňuje najmä v aute. Ukazujem na zvieratká a počúvame, aké zvuky vydávajú. Adam sa im smeje alebo spozornie. Zabaví ho dlho a do auta je to vážne poklad. Vydalo opäť Svojtka. Musím zohnať aj nejakú v menšom formáte na cestovanie vlakom alebo do lietadla. I keď kto vie, či spolucestujúci budú mať záujem počúvať zavíjanie vlka.

Rok v lese je bez debaty, proste najkrajšie leporelo. Na fotke mi ešte chýba Velká knížka PRAHA pro malé vypravěče, pretože kto vie kam ju Adam zrovna schoval. Na farme je novinka, dostal ju nedávno k narodeninám. Knižku ilustroval Axel Scheffler, o tom som básnila nedávno pri knižke Dráček ZOG a princezna REBELKA. Potom som jeho meno uvidela na tejto novinke (opäť Svojtka), tak nebolo nad čím váhať. Učím Adama o farme. Zas nech nie je úplne mestský.

Barvy od fínskej ilustrátorky Aino-Maija Metsola vydal Baobab, Zvířata ilustrátorky Fiony Powers sú zo Svojtky. Obe super, na rovnakom princípe. Kontrastné, jednoduché a s okienkami na každej strane. Baobab má ešte Počítaní (ale vypredané), Svojtka má tiež Barvy (no prišlo mi zbytočné ich kupovať, keď máme tie Baobácke). Knihy sú krásne, okienka bavia mňa i Adama. Baobab ale má u mňa o hviezdičku viac. Chystám článok, kde obe porovnám, no odporúčam ich už teraz.

Petr Horáček. Odkedy som ho objavila (=odkedy mi Vik z Čítajme si spolu alebo Alžbeta z Malý pampúch o ňom povedali), neviem sa zastaviť a postupne kupujem ďalšie a ďalšie. Angličtina mi nevadí, aj tak sa ju Adam raz musí naučiť. Time for Bed, Choo Choo a Strawberries are red sú úžasne ilustrované leporelá s pevnými stranami s rôznymi výrezmi a detailami. Husa Líza je v češtine (vydáva Portál), máme ju doma od pondelka a už sme ju prečítali niekoľkokrát. Akurát ju nenechávam Adamkovi voľne na poličke, pretože strany sú klasické a mohol by ich roztrhnúť. Z veľkých kníh má ešte Dlouhu cestuSuzy Goose and the Christmas Star, ale na tie príde rad až o pár rokov.

Veršované znakování je kniha skôr pre mňa. S Adamkom znakujeme a v knihe beriem inšpiráciu na ďalšie znaky. Básničku o spinkaní poznám naspamäť. Knihu odporúčam preto, lebo veľa rodičov o znakovaní s počujúcimi, no ešte nehovoriacimi kojencami a batoľatami nikdy nepočulo. Pritom je to úžasný spôsobov, ako sa dohovoriť s dieťaťom aj keď ešte samo nehovorí. Naučiť sa rozprávať trvá dlhšie, než vedieť ukazovať. Aj pápá je znak, no ukazovať môžete bežné predmety, jedlo, zvieratá, dokonca i pocity a činy. Niektoré deti to zvládnu rýchlejšie, niektoré pomalšie. Vývoj reči znakovanie nebrzdí, skôr naopak, podporuje, pretože s dieťaťom viac komunikujete. Adamkov prvý a doposiaľ najpoužívanejší znak je mliečko. Vždy za mnou príde, ukáže a ja viem, že práve chce kojenie. A už začína chápať a sem-tam i opakovať aj ďalšie znaky.

V jednej zásuvke v izbičke má malé leporelá, no baví ho iba jedno z nich. Asi preto, že je to jediné typické rozkladacie leporelo. A text sa rýmuje, takže čítanie je zábavnejšie. Volá sa Když má bobr dobrý den a nakladateľstvo Fragment ho vydalo dobrých pár rokov dozadu.

O knižke V lese pripravujem samostatný článok, kde vám ju nafotím. Je to parádna 3D kniha, na každej strane sa do priestoru otvorí jedno zvieratko. Preto ju zatiaľ nedávam Adamkovi do rúk, inak by ju hneď zničil. Ale ukazujem mu ju často a vždy keď naňho nejaké zvieratko vykukne, smeje sa. Ak ho doprovodím zvukom, radosťou div že nevýska. Najviac zbožňuje bzz bzzzz a hu húúúú.

Jak to žije na záhradě a Čo sa deje v noci sú obe Svojtkoviny a obe s vyklápacími oknami. Strany nie sú pevné ako u MiniPÉDII, takže opäť, nenechávam Adamkovi voľne prístupne na jeho poličkách, ale prezeráme ich spoločne a potom odkladám do knižnice, kam nedočiahne. Obe knihy má rád, ale ešte pri nich nevydrží tak dlho, ako u ostatných spomínaných. Príde mi, že je tam toho naňho až príliš veľa na malom formáte. U veľkoformátových leporel mu detailné obrázky toľko nevadia. Tu ho bavia najmä tie schované časti, pretože samozrejme sa dajú vyklápacie prvky chytiť a to je ohromne zaujímavé ich ťahať a otáčať nimi.

A na záver ešte jeden český počin. Veselá záhradka od Jiřího Suchého s ilustráciami Rudolfa Lukeša. Milé, vtipné, hravé a veselé. Krátke texty, výrazné obrázky. Za nás ideál.

Ja myslím, že na jednoročné dieťa je to celkom slušný výber. Sama som prekvapená, ako sa to ustálilo. Na poličkách mal kníh oveľa viac, ale stačilo niekoľko dní a bolo jasné, ktoré berie stále do ruky a ktoré si vôbec nevšíma. Tie mu z času na čas ukážem, pozrieme si ich, zaujmú, ale potom ich môžem opäť schovať, on radšej tie svoje.

Aké knihy bavili vaše deti, keď mali jeden rok?

Poznámka

Dejiny Európy v komikse

Dejiny mám veľmi rada, považujem za celkom dôležité sa orientovať aspoň v základných a tých najdôležitejších historických okamihoch, a celkom ma hnevá, že o niektorých udalostiach viem veľmi málo. Na gymnáziu som mala šťastie na skvelého učiteľa, ktorý dokázal dejepis podať naozaj pútavo a bavil nás takmer všetkých. A zároveň viem, že takých je málo. I preto chápem, že pre mládež môže byť tento predmet nuda a ak nenarazia na zapáleného vyučujúceho, ktorý nehrotí dátumy, no radšej vypichne zaujímavosti, tak sa niet čo čudovať, že o vlastnej histórii vieme tak málo.

Cestou, ako sa zaujímavo dozvedieť o dejinách môžu byť aj kniha. Komiksová! Pretože komiks mladšie ročníky baví rozhodne viac, než suchopádny výpis toho, kedy sa čo stalo, sem tam preložený dobovými obrázkami.

Vít Haškovec a Ondřej Müller napísali, a šesť ilustrátorov nakreslilo Malované dějiny Evropy. 80 komiksových príbehov, ktoré čitateľa prevedú od praveku až po veľký hadrónový urýchľovač.

Kniha je rozdelená na osem častí (pravek, doba prvých poľnohospodárov, doba bronzová a prvé civilizácie, antika, stredovek, na prahu novoveku, novovek a 20. storočie). Vypichnuté sú tie najdôležitejšie objavy, osobnosti, udalosti i bitky. Je ich veľa, určite mnohé chýbajú, ale na všeobecný prehľad je ich tak akurát.

Veľmi sa mi páčilo, že bol kladený dôraz na množstvo objavov a vynálezov, vlastne i celkový rozvoj v období mieru a naopak úpadok vo vojnových časoch. Samozrejme, je to logické, keď sa bojuje a ľudia sú radi, že majú čo jesť a prežili ďalší deň, na nejaký pokrok neostáva veľa príležitosti. Je ale skvelé, že sa to zdôrazňuje. Mier prospieva objavom!

Čo sa mi nepáčilo, sú ilustrácie v období antiky. Každú epochu stvárnil iný umelec a teda sa líšia. Je to skvelá myšlienka a opticky to výborne odlíši jednotlivé doby. Avšak antika mi príde veľký krok vedľa. Až príliš v nej dominuje čierna a pôsobí ponuro a temne. Pritom to bola doba významných objavov, na ktoré sa neskôr naviazalo a vzdelaniu priala.

Malované dějiny Evropy sú určené čitateľom od približne desiatich rokov. Príbehy sú krátke, podnecujú ďalší záujem a kde sa to hodí, nechýba humor. Obzvlášť v praveku je ho veľa. Prvá časť ma bavila najviac a má aj najpríjemnejšie ilustrácie.

Autori sa nevyhýbajú ani temným rokom a sem-tam sa nájdu narážky, ktoré pochopia skôr dospelí. U mladších čitateľov odporúčam prítomnosť rodiča, aj kvôli prípadným otázkam, ktorých by som ja rozhodne mala nespočet. Kniha má veľký potenciál, aby v deťoch vzbudila záujem o históriu.

Tým, že príbehy sú iba na dve strany, dá sa k nim kedykoľvek vrátiť, alebo ich čítať na preskáčku. No minimálne pri prvom čítaní odporúčam postupovať od začiatku, pretože predsa len, sú to dejiny, každá udalosť ovplyvnila budúcnosť, takže to potom dáva väčší zmysel.

Ak si odmyslím tmavé stvárnenie antiky, vlastne ani nemám knihe čo vytknúť. Možno bude niekto bojovať s menšími písmenkami, no to je už údel komiksu, ktorý sa snaží na malom priestore priblížiť veľa tak, aby to dávalo zmysel. A chýbala mi tam aspoň zmienka o Kleopatre.

Inak čo do rozsahu, vybraných udalostí, stvárnení… všetko na jedničku. V podobnom duchu by sa mali niesť aj Obrázky z českých dějin a pověstí, ktoré mám v pláne naštudovať. O českej histórii toho veľa neviem a kým Adamko nastúpi do (pravdepodobne českej) školy, nebolo by od veci doplniť vzdelanie.

4/5

____
Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem vydavateľstvu Albatros Media.

Poznámka

Activity board pre Adamka

Activity board (alebo tiež sensory board) je doska, na ktorej sú pripevnené rôzne bežné predmety, ktoré deti bavia a zároveň ich rozvíjajú, napríklad jemnú motoriku. Kľučka, vypínač, svetielko, zámok, volant, telefón, bezpečnostná retiazka… Podľa veku dieťaťa a jeho schopností tam môžete pridať desiatky rôznych vecí. A obmieňať, keď omrzia.

My sme sa vybrali do Bauhausu a išli uličku po uličke. Do košíka pribúdalo všetko to, čo sme považovali za lákavé a nakoniec i takmer všetko využili. Doska nie je lakovaná, manžel ju iba upravil šmirgľom. Veci privŕtal a bolo. Zabralo mu to asi pol hodinu.

Adamko tak na svojej narodeninovej oslave dostal aj takúto parádnu activity board. A odvtedy? Kedykoľvek je pri nej, vidíme ho maximálne sústredeného. Vydáva pri nej spokojné zvuky a vydrží pri nej podozrivo dlho.

Medzi najobľúbenejšie veci patrí trubica, do ktorej vhadzuje drevené guľôčky, korytnačka, ktorá po stlačení píska a červená krabička, do ktorej tie drevené guľôčky rád schováva. Retiazku ani háčik zatiaľ používať nevie a napodiv ho nezaujíma ani kľučka (bežne má kľučky na dverách veľmi rád). Keď sa zotmie, tak aj svetlo zapíname. Škoda len, že tlačidla na ovládači idú stláčať celkom ťažko, tak občas s tým bojuje. Inak môže meniť farby, intenzitu alebo nastaviť blikanie.

Manžel už premýšľa, ako dosku vylepšiť, čo pridať na novú, ako ju pomeniť. Ja pre zmenu premýšľam, ako urobím senzorický chodník alebo kedy sú deti schopné rozopínať zips, aby som mu pripravila dosku so zipsami. Takéto domáce pomôcky pre Adamka nás bavia, o to viac, keď vidíme radosť v jeho očiach.

Pokračuj v čítaní

Poznámka

Nebudem používať materský plurál (a zdrobneniny)

Máme dva mesiace. Rastie nám prvý zub. Už papáme mrkvičku. Sme chorí. Poblinkali sme sa. Máme plno v plienke... Jajaaaaj, v tehotenstve som prevracala očami vždy, keď som na materských fórach čítala, ako sa matky vyjadrujú v množnom čísle.

Úprimne by ma zaujímalo, kedy a kde to vzniklo. Prečo nemôžu povedať, že ich dieťa oslavuje dva mesiace, ono sa prevrátilo z bruška na chrbátik, začalo sa plaziť, má nádchu, rastie mu zub… no skrátka tých okamihov sú od narodenia tisíce, každý deň niečo. Prečo nepoužívajú jednotné číslo? Môžu za to hormóny? Internet? Nejaká mágia pri pôrode?

Najviac ma ale dostalo, keď to začali používať starí rodičia. To už som si radšej zahryzla do jazyka, poučovať ich, ako majú rozprávať, by bolo predsa len nevhodné. No smejem sa na tom v tichosti doteraz, to priznávam. Dokonca i Adamkova pediatrička sa pýta na Adamka v množnom čísle, i keď u nej by som to brala skôr ako prispôsobenie sa reči maminiek. Prečo ale babička povie: „Udreli sme sa a bolí nás to?“ je nad moje chápanie.

V tomto som mala jasno. Ja materský plurál nebudem nikdy používať. Adamko oslavuje, Adamkovi rastie zub (i keď zrovna v dobe, kedy jemu išiel prvý, mne išla osmička), Adamko má nejaké trápenie alebo naopak radosť, Adamko sa niečo nové naučil. Nevidím dôvod, prečo by som o ňom mala hovoriť ako o nás, obzvlášť pri bezdetných známych, a trápiť ich, kto má vlastne žalúdočné problémy alebo sa zrovna naučil obchádzať nábytok. O plienkových historkách ani nehovorím.

Ale! Ale keď Adamko povyrástol a stával sa z neho čoraz väčší parťák, pristihla som sa, ako hovorím vety, kde slovesá končili na -me. Upraceme, zanesieme, prezlečieme, uvaríme, odložíme, zasvietime…

Je jasné, že to všetko robím ja, že Adam sa síce snaží, ale hrnce mi zo skrine skôr vytiahne, než by ich tam vzorne poukladal, svetlo možno občas zhasne, ale vzápätí znova rozsvieti, čisté oblečenie síce dostane on, ale musím ho prezliecť ja a ani s varením nepomáha, maximálne máva s varechou.

Možno je to príprava na budúcnosť, kedy budeme naozaj robiť veci spoločne a on sa bude aktívne zapájať. Takže sa tomu nebránim a v takýchto prípadoch hovorím v množnom čísle naďalej.

No čo sa týka jeho vývoja a trávenia, to ostáva v jednotnom čísle, inak by som s hanbila sama pred sebou. Za znamenie, že potrebujem vymeniť dovolenku za realitu, by bolo pridanie zdrobnenín. „Včera sme mali teplôtku a tečie nám z nosíku, ale kašlík sa nám vyhýba. Ani sme veľa nepapkali, celý deň sa iba kojíme a zjedli sme trošku banániku.“

Dve zdrobneniny sa u nás ale udomácnili. Spinkať a papať. Vtipné je, keď ich s manželom použijeme medzi sebou. Ideš spinkať? Za tým nasleduje smiech a skonštatovanie, ako nás Adamko zmenil.

No pravdu povediac, materská reč je jeden z dôvodov, prečo síce s Adamkom chodím na cvičenie, plávanie, do herní i kaviarní, no s inými maminkami sa bavím minimálne. I tam, kde chodíme pravidelne a teda sa už celkom poznáme, som nenadviazala výraznejšie spojenectvo.

Akosi mi chýba trpezlivosť to počúvať dlhšie ako v jednej-dvoch vetách. Na druhej strane musím ale povedať, že čím staršie deti, tým menej na to narážam. Asi ide o úkaz spojený s prvými mesiacmi, no od toho roka sa mi zdá, že maminy hovoria v plurále čoraz menej. To zas prichádzajú vety ako: „Nechaj to, nelez tam, dávaj pozor, nejedz to!“ Samé zákazy a príkazy, až mi je ľúto, že ani v herniach a parkoch nemajú niektoré deti trošku viac slobody (alebo jej naopak majú až príliš a maminka radšej sleduje mobil a popíja kávičku, než by vysvetlila svojmu dieťaťu, kde sú nejaké hranice slušnosti).

Na jednej strane chápem, že byť matkou nie je jednoduché, keď sa náš život točí medzi plienkami, kojením, (ne)spaním a hračkami. Občas zabudneme, že tam za oknom je aj iný svet. Na druhej strane, aký je dôvod k zmene reči? Veď na dieťa sa dá hovoriť milo a láskavo i bez použitia prehnaných zdrobnenín a materský plurál nemá snáď žiadnu logiku. Alebo mi niečo uniká?

Ako to máte vy? Prijali ste rozprávanie v množnom čísle za samozrejmé alebo vám tiež vadí? Tuší niekto pôvod tejto reči?

Poznámka

Jeden rok


Adamko má rok a ja nechápem, kedy sa to stalo. Asi niekedy posledných 365 dní, ale i tak mám pocit, akoby to bolo predvčerom, čo mi ho po 25 hodinovom pôrode priviezli v zavinovačke, aby som mu dala pusu, čo si pamätám len dosť rozmazane, pretože som sa zrovna preberala po cisárskom.

4. 4., 4440 g, Adam

Blik, ubehlo 365 dní a Adamko sa začal usmievať, plaziť, loziť, stáť, sedieť, obchádzať, chodiť, chytať predmety, púšťať ich, hádzať, búchať nimi, schovávať, objavovať, kopať nohami, plávať, ponárať sa…

Mali sme zopár neprespaných nocí i náročných hodín, kedy sme ani jeden nevedeli, čo máme robiť a prečo plače, kedy sme obaja sedeli na zemi a plakali, on neviem prečo a ja preto, že neviem čo robiť, keď aj kojenie odmietal. A nebolo to iba prvé dni, ale kľudne i keď mal desať mesiacov. To vám je teda pekná blbosť, že matky svojim deťom vždy rozumejú a naučia sa rozpoznávať plač. Občas to proste nefunguje.

No zároveň bolo asi bambilión úsmevov a okamihov, kedy som pochopila, čo znamená láska k vlastnému dieťaťu. Vlastne to nechápem, pretože to sa pochopiť nedá, to cítite a stále nemáte dosť, máte strach o toho malého človiečika, a zároveň ste detinsky nadšení z každej maličkosti, ktorú dokáže a že ich za ten rok dokázal.

Čo si pamätám z posledného roka je, že mám neskutočne úžasného syna. Nie je to ten flegmatický kluďas po Marekovi, ako som tvrdila prvé mesiace. Stačilo, aby sa začal pohybovať a je to nezastaviteľný zvedavec, ktorý musel všetko vidieť, skúsiť, preskúmať, preliezť, podliezť, vyliezť, posunúť… a tie chvíle, kedy prídem do spálne a on sedí na kraji stola a ja nechápem, ako sa tam dostal, no on sa z toho raduje a nadskakuje a ja už vidím rozbitú hlavu, ale deti sú gumové, nerozbil si ju nakoniec.
Aj Bref zo záchoda ochutnal, aj s rozbitým pohárom sa hral a ja som potom googlila, ako vyprať krv z oblečenia.

Každý deň bojujem sama so sebou, či to robím dobre, či mi to raz nevyčíta. Hovorím si, že tú výchovu nebudem tak veľmi riešiť, ale stejnak si knihu o poznatkoch kontaktného rodičovstva a Montessori pedagogiky prečítam. Lebo aj keď ostávam sama sebou (hahaha), ukradnem si čas pre seba, chodím do kina, na jógu, plávať, blogujem, čítam, pozerám filmy, pracujem… vo vnútri som na 120 % s Adamkom a ešte dlho budem, tak dlho, ako bude potrebovať, kľudne i do puberty a potom znova, keď ho to prejde.

Tak teda Adamko… všetci ti budú priať všetko najlepšie, veľa zdravia, lebo to je to najcennejšie, aj keď teda na to prídeme až keď ho strácame; samozrejme šťastia, ale to ty máš, narodil si sa v slobodnej krajine (i keď zrovna teraz je situácia taká všelijaká, stále sme slobodní), môžeš cestovať (tešíš sa do USA? My veľmi!), čítať čo chceš, už teraz dostávať kvalitné vzdelanie (Montessori predsa!), môžeme chodiť plávať, cvičiť i do sauny, a bude toho oveľa viac, a také možnosti bohužiaľ každé dieťa nemá.

A najmä máš oboch rodičov, ktorí ťa bezpodmienečne a maximálne milujú, a to je asi to najdôležitejšie, pretože čo je viac?

Ja ti prajem, aby si vyrástol v sebavedomého človeka, ktorý bude v živote šťastný. A je mi úplne jedno, čím budeš. (Mimochodom, podľa rodiny a okolia budeš plavcom, letcom, objaviteľom, zubárom, knihomoľom, kuchárom, horolezcom a čo ja viem čo ešte. Mne by sa páčil astrofyzik, ale hovorím, nechám to na tebe, aj balet je fajn.) Druhých počúvaj, hlavne tých inšpiratívnych, ale nikdy si nenechaj nič nahovoriť, proti svojej vôli. V tom si už teraz dobrý, milujem, keď babičky po tebe chcú, aby si povedal baba a ty odpovieš tata. Bože, vtedy cítim takú hrdosť a hovorím si: “To je môj syn!”
A hlavne ostaň zvedavý, pretože to ťa posúva dopredu.

No ale to najdôležitejšie. Spomaľ! Ja ti nestíham, rastieš rýchlo, snažím sa zapamätať si každý moment s tebou, najmä večer, keď ťa uspávam, to ťa stále hladkám a šepkám ti, ako ťa ľúbim, prehrávam uplynulý deň, vtedy som ohromne šťastná mama, dokonca aj keď ťa uspávam hodinu. Keď dve, to už teda začínam byť trošku zúfalá, ale keď sa na mňa usmeješ, tak je to zas dobré, a úsmevy, tie ti fakt že idú, dokonca aj o jedenástej večer.

Je mi jasné, že náročných chvíľ ešte bude, vraj nás čaká nejaké obdobie vzdoru a hneď po ňom puberta (ale neboj, včera som videla webinár Nevýchovy o období vzdoru, takže už som chytrá a zvládneme to s úsmevom).

A vieš ty čo, Adamko? Ja ti mám pocit, že už sme celkom zohraná dvojica. Tak snáď si to budeme užívať naďalej, vzdoru navzdory a teším sa, až si pôjdeme kúpiť do centra Božský kopeček, a počkáme tatina po práci, a pôjdeme pešo domov, a zastavíme sa na detskom ihrisku, a budeme tak dlho, ako budeš chcieť, kľudne až už budú všetky deti doma a začne sa stmievať. A na jeseň, až si obujeme gumáky, budeme skákať do kaluží, a na zimu, kedy sa budeme spúšťať dolu kopcom na saniach, na daždivé dni, kedy vyjdeme kvapkám naproti a so smiechom zmokneme, dokonca i na prechladnutia, kedy sa zahrabeme pod deku a budeme si listovať obľúbenými knihami a popíjať čokoládu (áno, už ti občas dovolím aj kakao a cukor).

Mám ťa rada, Adamko. Ohromne moc.

Poznámka

Veľká kniha pre malých záhradkárov

Som záhradkár-amatér, ale baví ma to. Síce tomu nerozumiem, ale mám radosť, keď máme domáce jahody a cherry rajčiny. Takže využívam toho, že máme záhradu a najnovšie i zvedavé dieťa, a aj tento rok sa púšťam do sadenia. S knihou Velká kniha zahradničení pro děti sa konečne nebudem báť ani ďalších druhov.

Ona je síce pre deti, ale ja by som ju bez obáv odporúčala aj mestským dospelákom, ktorí to so sadením nemyslia úplne vážne, ale niečo málo by predsa len chceli. Len nevedia ako, lebo im to v detstve nikto nevysvetlil. Sadenie totiž nie je len tak, vezmem hlinu, hodím do nej semiačka a o pár týždňov sledujem, čo vyrastie. Teda, možno to občas vyjde, ale pre väčší úspech je dobré poznať pár pravidiel.

A presne tie sú v jednoduchej forme v knižke Velká kniha zahradničení pro děti. Kedy sadiť, čo sadiť, ako, či presádzať, čo sa s čím má rado, čomu sa naopak vystríhať. A popritom zaujímavosti a ďalšie nápady pre deti. Ako sa starať o vtáčikov v zime, ako postaviť prístrešok, na čo je dobrá levanduľa, ako na kompost alebo ako pozorovať nočnú záhradu.

To všetko rozdelené v štyroch ročných obdobiach a hravom grafickom spracovaní. Kniha je rozmerom veľká, počtom strán tak akurát necelá stovka. Texty na stranu málo, udrží pozornosť detí i nedočkavých rodičov. Na záver užitočná trojka dodatkov. Aké nástroje sa hodia, ako si záhradu rozvrhnúť a kalendár malých záhradkárov.

Jedna informácia ma mimoriadne zaujala. V časti, kde sa spomína uchovanie hríbov je poznámka: „nezapomente se zeptat vašeho lékarníka, nebo jiného odborníka, zda houby, které jste nasbírali, jsou jedlé…“ O tom, že by sa v hríboch vyznali aj v lekárni počujem prvýkrát (viem, že v niektorých múzeach mávajú v sezóne odborníkov), alebo ide o nepresný preklad.

Mimochodom, vedeli ste, že keď zasadíte avokádovu kôstku, tak v našich končinách z nej vyrastie iba dekoratívna rastlina? Na to, aby plodila ovocie, potrebujete tropické podnebie a 5 rokov. To mi vysvetľuje, prečo avokádo stále kupujeme a nemusím čakať na zázrak.

Ozaj, skúste zasadiť kukuričný klas a pravidelne zalievať. Vraj by z neho mal byť kukuričný stromček. To budem musieť niekedy vyskúšať.

Velká kniha zahradničení pro děti je nádherná publikácia, ktorá by nemala chýbať v detských knižniciach. Nemusíte mať ani záhradu, na malú záhradku stačí aj balkón alebo parapetka. S deťmi si užijete veľa zábavy a určite ich to bude baviť. Tie väčšie to už zvládnu aj samé a vy môžete len s hrdosťou sledovať, aké dobroty vypestovali.

Jediné drobné mínus je písmo, na ktoré som si dlhšie zvykala. Ale zvykla som si. Je také až priveľmi hravé, ale zas, je to kniha pre deti. Inak nemám jedinú výtku, sama som sa veľa naučila a ešte ju nejedenkrát prelistujem. No a o dva-tri roky poputuje do Adamkových rúk a snáď z neho vyrastie šikovnejší záhradkár, ako som ja. Základ dostane dobrý.

4,5/5

____
Za poskytnutie knihy k recenzii ďakujem nakladateľstvu Práh.

Pokračuj v čítaní