Adamko má rok a ja nechápem, kedy sa to stalo. Asi niekedy posledných 365 dní, ale i tak mám pocit, akoby to bolo predvčerom, čo mi ho po 25 hodinovom pôrode priviezli v zavinovačke, aby som mu dala pusu, čo si pamätám len dosť rozmazane, pretože som sa zrovna preberala po cisárskom.
4. 4., 4440 g, Adam
Blik, ubehlo 365 dní a Adamko sa začal usmievať, plaziť, loziť, stáť, sedieť, obchádzať, chodiť, chytať predmety, púšťať ich, hádzať, búchať nimi, schovávať, objavovať, kopať nohami, plávať, ponárať sa…
Mali sme zopár neprespaných nocí i náročných hodín, kedy sme ani jeden nevedeli, čo máme robiť a prečo plače, kedy sme obaja sedeli na zemi a plakali, on neviem prečo a ja preto, že neviem čo robiť, keď aj kojenie odmietal. A nebolo to iba prvé dni, ale kľudne i keď mal desať mesiacov. To vám je teda pekná blbosť, že matky svojim deťom vždy rozumejú a naučia sa rozpoznávať plač. Občas to proste nefunguje.
No zároveň bolo asi bambilión úsmevov a okamihov, kedy som pochopila, čo znamená láska k vlastnému dieťaťu. Vlastne to nechápem, pretože to sa pochopiť nedá, to cítite a stále nemáte dosť, máte strach o toho malého človiečika, a zároveň ste detinsky nadšení z každej maličkosti, ktorú dokáže a že ich za ten rok dokázal.
Čo si pamätám z posledného roka je, že mám neskutočne úžasného syna. Nie je to ten flegmatický kluďas po Marekovi, ako som tvrdila prvé mesiace. Stačilo, aby sa začal pohybovať a je to nezastaviteľný zvedavec, ktorý musel všetko vidieť, skúsiť, preskúmať, preliezť, podliezť, vyliezť, posunúť… a tie chvíle, kedy prídem do spálne a on sedí na kraji stola a ja nechápem, ako sa tam dostal, no on sa z toho raduje a nadskakuje a ja už vidím rozbitú hlavu, ale deti sú gumové, nerozbil si ju nakoniec.
Aj Bref zo záchoda ochutnal, aj s rozbitým pohárom sa hral a ja som potom googlila, ako vyprať krv z oblečenia.
Každý deň bojujem sama so sebou, či to robím dobre, či mi to raz nevyčíta. Hovorím si, že tú výchovu nebudem tak veľmi riešiť, ale stejnak si knihu o poznatkoch kontaktného rodičovstva a Montessori pedagogiky prečítam. Lebo aj keď ostávam sama sebou (hahaha), ukradnem si čas pre seba, chodím do kina, na jógu, plávať, blogujem, čítam, pozerám filmy, pracujem… vo vnútri som na 120 % s Adamkom a ešte dlho budem, tak dlho, ako bude potrebovať, kľudne i do puberty a potom znova, keď ho to prejde.
Tak teda Adamko… všetci ti budú priať všetko najlepšie, veľa zdravia, lebo to je to najcennejšie, aj keď teda na to prídeme až keď ho strácame; samozrejme šťastia, ale to ty máš, narodil si sa v slobodnej krajine (i keď zrovna teraz je situácia taká všelijaká, stále sme slobodní), môžeš cestovať (tešíš sa do USA? My veľmi!), čítať čo chceš, už teraz dostávať kvalitné vzdelanie (Montessori predsa!), môžeme chodiť plávať, cvičiť i do sauny, a bude toho oveľa viac, a také možnosti bohužiaľ každé dieťa nemá.
A najmä máš oboch rodičov, ktorí ťa bezpodmienečne a maximálne milujú, a to je asi to najdôležitejšie, pretože čo je viac?
Ja ti prajem, aby si vyrástol v sebavedomého človeka, ktorý bude v živote šťastný. A je mi úplne jedno, čím budeš. (Mimochodom, podľa rodiny a okolia budeš plavcom, letcom, objaviteľom, zubárom, knihomoľom, kuchárom, horolezcom a čo ja viem čo ešte. Mne by sa páčil astrofyzik, ale hovorím, nechám to na tebe, aj balet je fajn.) Druhých počúvaj, hlavne tých inšpiratívnych, ale nikdy si nenechaj nič nahovoriť, proti svojej vôli. V tom si už teraz dobrý, milujem, keď babičky po tebe chcú, aby si povedal baba a ty odpovieš tata. Bože, vtedy cítim takú hrdosť a hovorím si: “To je môj syn!”
A hlavne ostaň zvedavý, pretože to ťa posúva dopredu.
No ale to najdôležitejšie. Spomaľ! Ja ti nestíham, rastieš rýchlo, snažím sa zapamätať si každý moment s tebou, najmä večer, keď ťa uspávam, to ťa stále hladkám a šepkám ti, ako ťa ľúbim, prehrávam uplynulý deň, vtedy som ohromne šťastná mama, dokonca aj keď ťa uspávam hodinu. Keď dve, to už teda začínam byť trošku zúfalá, ale keď sa na mňa usmeješ, tak je to zas dobré, a úsmevy, tie ti fakt že idú, dokonca aj o jedenástej večer.
Je mi jasné, že náročných chvíľ ešte bude, vraj nás čaká nejaké obdobie vzdoru a hneď po ňom puberta (ale neboj, včera som videla webinár Nevýchovy o období vzdoru, takže už som chytrá a zvládneme to s úsmevom).
A vieš ty čo, Adamko? Ja ti mám pocit, že už sme celkom zohraná dvojica. Tak snáď si to budeme užívať naďalej, vzdoru navzdory a teším sa, až si pôjdeme kúpiť do centra Božský kopeček, a počkáme tatina po práci, a pôjdeme pešo domov, a zastavíme sa na detskom ihrisku, a budeme tak dlho, ako budeš chcieť, kľudne až už budú všetky deti doma a začne sa stmievať. A na jeseň, až si obujeme gumáky, budeme skákať do kaluží, a na zimu, kedy sa budeme spúšťať dolu kopcom na saniach, na daždivé dni, kedy vyjdeme kvapkám naproti a so smiechom zmokneme, dokonca i na prechladnutia, kedy sa zahrabeme pod deku a budeme si listovať obľúbenými knihami a popíjať čokoládu (áno, už ti občas dovolím aj kakao a cukor).
Mám ťa rada, Adamko. Ohromne moc.
