Poznámka

Štvrté dovolenkové čítanie

Ctvrte dovolenkove citanie I

Štvrté tipy na čítanie! Tentokrát to bude krátke, pretože som čítala celkom málo. Veľmi málo a to nie len na dovolenke, ale aj po nej. Nebolo kedy. Do Španielska som išla pracovať a tak nebol čas cez deň chodiť na výlety a po večeroch čítať knihy. Naopak, od práce sme utekali do bazéna, keď opadli najväčšie horúčavy, skákali sme v ústrety vlnám v mori a nejeden večer sme zašli do mesta. Našťastie čas na letisku a v lietadle je nekonečný, takže to neostalo bez neprečítanej knihy.

Okrem Kindle som si zobrala dve hrubšie knihy. V nakladateľstvo Host prebiehal minulý mesiac knižný battle a keďže som chcela súťažiť poctivo, neostávalo mi než len obe knihy prečítať a až potom sa rozhodnúť, čí fandím epickej fantasy s prvkami rímskej ríše Jiskra v popelu alebo fantasy inšpirovanej severskou mytológiou Ódinovo dítě. A tretiu knihu som nakoniec vybrala tiež z HOSTu.

Ctvrte dovolenkove citanie VI

Sabaa Tahirová – Jiskra v popelu

Toto bolo výborné. Skvelý svet, hoci mi príde, že autorka sa inšpirovala vo všetkých možných príbehoch a knihách, ale dohromady poskladala svojskú fantasy. Krutú a bezcitnú, niekedy až priveľa. Výborná kombinácia napätia, dejových zvratov, odvahy, odhodlania a samozrejme lásky. Výborne napísané postavy. To sa vie, že na pokračovanie sa teším.

Obdivujem Laiu, ktorá sa nehrala na hrdinku, vedela, že na to nemá, no jej už neostalo nič, iba brat, pre ktorého zatla zuby a bojovala. Bojovala tajne, robila chyby, učila sa, popálila sa, no aj keď jej všetci hovorili, vzdaj to, ona išla ďalej. Zbitá, zničená, unavená a bez nádeje. Ale išla.

Obdivovala som Eliasa, ktorý si mohol užívať všetky výhody ako najlepší bojovník, syn z váženej rodiny, obklopený vernými priateľmi. Ale jeho srdce maska nedostala. Videl, že tento systém nefunguje správne, a hoci musel nejedenkrát zatnúť päste a privrieť oči, podvedome sa tomu bránil.

V knižnom battle som nakoniec hlasovala práve za Jiskru v popelu.

Ctvrte dovolenkove citanie III

Siri Pettersenová – Ódinovo dítě

Kým Jiskra v popelu ma chytila od začiatku, Ódinovo dítě som mala dokonca chuť odložiť. Keď totiž prečítate sto strán z knihy a vlastne sa stále nič poriadne nedeje, najmä keď ide o krimi, fantasy alebo čokoľvek, čo by malo byť napínavé, hovorím si, či tá kniha naozaj stojí za môj čas. Obzvlášť, keď má 560 strán.

No a stále som to nedala. Za mesiac som prečítala tretinu a ešte minimálne mesiac potrvá, než dostanem na koniec. Už na začiatku som tušila, že nebudem patriť do #tymodin, pretože Jiskra je skrátka lepšia. Tak strašne dlho mi trvalo sa do knihy začítať, všetky tie vymyslené názvy miest a postáv mi vadili, nepasovali a dlho som si na ne zvykala. A myslím, že som si doteraz nezvykla.

Ale dávam jej šancu, prakticky každý deň, aspoň jednou kapitolou. Nemôže to byť predsa zlé, keď si získala toľko fanúšikov. Spolieham na nejaký epický záver. Pretože aj tých málo zvratov, čo sa stalo, mi neprišlo ničím pútavých. Mrzí ma, že som si nenašla cestu ani k postavám. Je mi jedno, že Hirke chýba chvost a nevie primknúť, nech už to znamená čokoľvek. Rime mi príde občas zbytočný a ostatní sú rýchlo zabudnuteľný. No skrátka to prostredie na mňa nepôsobí veľmi presvedčivo. Ale verím, že ten wow okamih sa ešte objaví.

Ctvrte dovolenkove citanie V

Wolf Haas – Brennerová

“Svérázný detektiv Simon Brenner v nejvtipnějším detektivním románu posledních let.” Nie som si týmto opisom z anotácie úplne istá. Simon je síce svojrázny, ale stretla som sa aj so zaujímavejšími postavami. Detektív síce býval, no teraz je prakticky na dôchodku. Kniha síce vtipná je, ale to spočíva väčšinou v jazyku, akým je písaná, než v situáciach, do ktorých sa dostal. A detektívka to rozhodne nie je.

Aby som Brennerovej nekrivdila. Tá kniha nie je zlá. Lenže ani dobrá. Predstavte si, že si zájdete niekam na pivko či Kofolu, každému čo mu chutí, a sadnete si k miestnemu štamgastovi. Takému, že ten už ani neobjednáva, tomu nosia automaticky. A on vám začne rozprávať o svojom kámošovi Simonovi, jeho peripetiách s bývalou ženou, nejakou Ruskou, ktorá ho prosí o pomoc s hľadaním jej sestry, o dvoch potetovaný chlapíkoch, ktorých Simon navštívi a o dve hodiny na to, im niekto usekne ruky, o stretnutiach s cudzineckou políciou, mafiánoch a tak. A hovorí to s tým svojim prostým, hovorým jazykom.

A síce iba 232 strán, ale ku koncu si začnete hovoriť, či už to autor trošku neprehnal. A prečo naznačil, že by to snáď i malo mať pokračovanie? No skrátka, tak rýchlo, ako knihu prečítate, tak i na ňu zabudnete.

Ctvrte dovolenkove citanie VII

Predchádzajúce tipy

Ctvrte dovolenkove citanie II_fix

Poznámka

Kam zmizol Mio? + SÚŤAŽ

Miovo blues

Autor: Kristina Ohlsson
Názov: Miovo blues
Rok vydania: 2016
Vydavateľ: Kniha Zlín
Počet strán: 354
Orig. názov: Mios Blues
Preklad: Luisa Robovská

. . .

Ani nie pred rokom som bola nadšená z ďalšej severskej krimi Lotosové blues. Jediné, čo mi kazilo radosť bolo nutnosť pokračovania. Ako to bolo so Sarou z Texasu sme sa síce dozvedeli, no akosi sa stratil jej syn Mio a na advokáta Martina, ktorý celú záležitosť vyšetroval, sa toho nahromadilo podozrivo veľa. Napríklad obvinenie z vraždy. A nie jednej. Žiaľ, nič nenasvedčuje tomu, že by s tým skutočný páchateľ chcel prestať.

Miovo blues prirodzene nadväzuje tam, kde končí prvý diel. Dokonca zostala zachovaná aj forma kapitol. Pred každou časťou je rozhovor s novinárom, avšak tentokrát ide o inú postavu, ako v minulom dieli. Frederik Ohlander je mŕtvy, pokračovanie chce objasniť Karen Vikingová. Mimoriadne oceňujem zhrnutie najdôležitejších scén Lotosového blues hneď na začiatku. Niektoré detaily som si presne nepamätala a rekapitulácia bola predsa len užitočnejšia, ako pripomínanie v priebehu samotného deja. Takto sme z jedného napínavého konca skočili rovno do napínavého začiatku druhej časti.

Martin Benner dostal ďalšiu neľahkú úlohu, tentokrát od samotného Lucifera. Nájsť Mia. Ideálne s čo najmenším zapojením polície do pátrania. Dá sa povedať, že aj jeho vzťah s Lucy sa dostal na novú úroveň, pretože teraz spolu prakticky bývajú. Po tragickej udalosti, pri ktorej zahynuli starí rodičia jeho adoptovanej dcérky Belly, sa snaží vrátiť život do normálnych koľají. Sám však tuší, aké je to beznádejné.

Štýl, tempo rozprávania i napínavosť ostali rovnaké, nevedela som sa dočkať  odhaľovania celého prípadu. Ako som už naznačila, ide i pokračovanie príbehu. Žiaden skok medzi osobami alebo v čase. Preto sa nič nezmenilo na forme, akou Kristina Ohlssonová čitateľovi poodhalí všetky tajomstvá. Ak vás bavilo čítať Lotosové blues, rovnako si užijete to Miovo.

Ale nejaké to prekvapenie si predsa len nachystala. Kým v jedničke bolo tak nejak jasné, akým smerom sa príbeh ponesie, Miovo blues obsahuje viac napínavejších zvratov v deji aj nečakaných odhalení. Na druhej strane mi prišli možno až trochu prehnané a prekombinované. Trochu.

Prvý diel ma oslovil aj preto, že všetko vyzeralo jednoducho. Na jednej strane Sara a jej brat, ktorý chce očistiť jej meno, na druhej strane advokát, ktorý to má dokázať. V druhom diely sa ukazuje, že výber Martina nebol náhodný a možno súvisí s jeho minulosťou. Ako to už býva, takou, na ktorú by sám najradšej zabudol.

Odporúčam si nájsť čas. Jeden, maximálne dva večery. Tých napínavých momentov je v knihe niekoľko a odchádzať v tom najlepšom by malo byť zakázané. Miovo blues je skvelé ukončenie dramatického thrilleru a svojim spôsobom mi je ľúto, že už sa s postavou Martina Bennera nestretnem.

4,2/5

Za e-knihu k recenzii ďakujem vydavateľstvu Kniha Zlín. Oba diely zakúpite priamo na ich stránkach alebo vo všetkých dobrých kníhkupectvách a to v elektronickej i papierovej podobe. Miovo blues vyšlo tento týždeň.

. . .

S Ú Ť A Ž

Nadviažem na súťaž, ktorá sa týkala aj prvého dielu, no trochu ju upravím. Napíšte mi, aké pokračovanie vás v poslednej dobe prekvapilo. Aký ste čítali druhý, tretí alebo i ďalší diel a povedali si, že je minimálne rovnako tak dobrý, ako prvý?

Budúci týždeň, v stredu 17. 8. niekoho vyberiem a knihu Miovo blues mu zašlem. Čas tak máte do utorka 16. 8. do polnoci. Súťažite o papierové vydanie a zúčastniť sa môže ktokoľvek s českou alebo slovenskou doručovacou adresou.

V Ý H E R C A

Blahoželám Lucke a dúfam, že sa jej bude Miovo blues páčiť.

Poznámka

Víkend s Radkou Třeštíkovou

Vikend s Radkou Trestikovou

Minulý víkend sme strávili na chate v lese, kúsok od Brna, takže kniha nesmela chýbať. Alebo rovno dve. Vybrala som si druhú a tretiu knižku Radky Třeštíkovej, pretože jej prvotina Dobře mi tak ma nedávno veľmi bavila. Nemohla som si vybrať lepšie. Oba romány ma neskutočne pohltili a tak pútavé čítanie, od ktorého som sa nechcela odtrhnúť, som popravde ani nečakala. Po prvej knihe som mala ako-takú predstavu o tom, ako Radka píše, no aj napriek tomu ma znova dostala.

Babovky a To prsi more I

Hoci majú obe knihy rozdielnu tému, isté spoločné znaky si nešlo nevšimnúť. Je to najmä spôsob, akým Radka rozpráva svoje príbehy. To, ako napínavo strieda postavy i časové obdobie. To, ako vysloveným vetám predchádzajú nevyslovené myšlienky. To, ako realistické postavy v jej knihách vystupujú. A v neposlednom rade to, že sa púšťa do náročnejších tém.

Veľkú úlohu v oboch príbehoch zohrávajú vzťahy. Tie rodinné, milenecké, súrodenecké i na pracovisku. S nimi to autorka naozaj vie.

Babovky a To prsi more II

Relatívne ešte novinka, dvanásť poviedok pod názvom Bábovky, stále dominuje na prvých priečkach predajností kníh. Určite za to môže meno, aké si Radka už vybudovala a lákavá obálka. Vyššie očakávania vďaka reklame a kladným recenziám sú napokon prekonané, sklamanie neprišlo. Bábovky sú úžasne prekombinovaný a miestami až prehnaný prepletenec príbehov žien. Ale to bolo na tom to najlepšie.

Asi ako nejedna čitateľka, aj ja som sa po čase trošku strácala. Tých postáv bolo naozaj veľa a rovnako tak okolností, za akých sa poznali. Ale nemala som po ruke papier a pero, takže som sa plne sústredila na dej a snažila si zapamätať kto, s kým, ako a prečo. Kto pozná koho, s kým sa ich osudy pretli, ako sa to stalo, prečo je to dôležité.

Najviac ma bavilo, že na jednu situáciu existuje viac pohľadom. Že udalosti nie sú iba také, aké ich vidí jedna postava, ale z pohľadu tej druhej vyznievajú inak. Odkrývajú sa úplne nové skutočnosti, niektoré tajomstvá a ako to už býva, stránka za stránkou dáva dohromady kompletný obraz. Ale vedela by som si predstaviť niektoré príbehy rozvinúť ešte viac. Tých tristodvadsať strán ubehlo rýchlo a koniec prišiel nečakane… a možno až skoro.

Babovky a To prsi more III

To prší moře sa mi čítalo dlhšie a ťažšie. Už to nebolo iba oddychové čítanie do húpacej siete. V prvom rade to bol komplexný príbeh o Hanke, ktorá stratila svojich najbližších skôr, ako skutočne dospela. Prvá kapitola začína tým, ako Radim, Hankin otec, spácha samovraždu. Jeho posledný deň, rozhodnutie, rozlúčka. A potom smršť nešťastných príhod, ktoré Hanku poznačia na celý život.

A taktiež Ilonu, Věru a Aleša. Ale Hanku najviac. Od otcovej smrti Hanka netancuje, jej vzťah s matkou je stále komplikovanejší, zamiluje sa do Aleša, ktorý mal byť jej brat. Vzdor, piercing, odchod k nevlastnej matke. A keď tragicky zahynie aj jej vlastná mama, zdá sa, že Hanka už nenájde cestu späť do normálneho života.

Aj tu autorka zvolila postupné odhaľovanie pravdy. Postáv už nebolo toľko, no opäť striedala ich pohľady. Najväčší priestor dostala Hanka, ale práve vďaka ostatným postavám sa dozvedáme celú pravdu. Veľmi ma zaujal aj príbeh Zori, Hankinej babičky, ktorá sa o ňu chvíľu starala.

Je zaujímavé si uvedomiť, že nie len my sa trápime, ale aj ostatní, hoci na prvý pohľad obyčajný ľudia s obyčajným životom, majú tajomstvo, ktoré ich bolí a o ktorom nerozprávajú nahlas.

Babovky a To prsi more IV

Obe knižky zaujmú skôr ženské čitateľky. Ale v žiadnom prípade nejde o jednoduché romány o láske. Naopak, komplikované vzťahy sú podané prekvapivo zaujímavo, najmä v prípade To prší moře sa dotýka pomerne vážnej témy, ako nás udalosti v detstve poznačujú na celý život, aké ťažké je pre dieťa vyrovnať sa so smrťou rodičov.

V oboch prípadoch som hodnotila 5/5 a keď Radka Třeštíková príde s ďalšou knihou, nad jej kúpou nebudem vôbec váhať. Vlastne sa už teraz teším na to, čo si na náš vymyslí. Odhadujem, že to nebude nič veselé, no aj tak to prečítam jedným dychom.

Poznámka

Bergamo

Bergamo je približne 120 tisícové mestečko neďaleko Milána, na dohľad od Álp. Miestom našej návštevy sa stalo náhodou, pretože na letisku Orio al Serio sme prestupovali na ceste z Barcelony do Katovíc a mali sme niekoľko hodín času. Na Miláno málo, tam aspoň víkend, ale na Bergamo stačí. Po vystúpení z lietadla sme preto kúpili lístky na autobus a nechali sa odviesť do historickej časti.

Città alta, alebo tiež horné mesto, sa rozkladá na vrchole kopca a je obklopené hradbami zo 17. storočia. Celá oblasť si zachováva historický ráz a keďže sme v Taliansku, nechýba veľa palácov, kostolov, veží, knižnica a úzke uličky s dlažbou z kameňov, ktoré vyslovene neprajú ihličkovým podpätkom.

Bergamo_17

Keďže sme na miesto dorazili ešte pred desiatou, to je čas, kedy bola otvorená iba pekáreň, ľudí bolo pramálo. Poprechádzali sme medzi námestiami a zamierili do jednej pekárne, kde sme netušili, čo skôr ochutnať. Rôzne čerstvé bagety, focaccie, zákusky… Odhadli sme, že patrí k obľúbeným miestam miestnych obyvateľov. Výrobky majú výborné, takže ak vás niekedy cesty nezavedú až do Ríma, ale iba do Bergamo, zájdite do Il Fornaio. Aj tripadvisor hodnotí mimoriadne kladne.

Bergamo

Zdržali sme sa tak dlho, že keď sme vyrazili späť do ulíc, tie už boli plné ľudí a otvorených obchodíkov. Ešte sme sa chvíľu pomotali s skúsili ísť na vyhliadku jednej veže. Bohužiaľ, otvorená je iba v pondelok, tak sme sa vybrali opačným smerom k lanovke na Castello di San Vigilio. Lístky kúpené, lanovka jazdí čo 15 minút. Lenže kým sme sa vyviezli až hore, spustil sa taký lejak, že nikto, kto z tej lanovky vystúpil, sa nepobral ďalej. Niektorí sa hneď vrátili, ten zvyšok, vrátane nás, chvíľku dúfal. Blesky a ešte silnejší dážď nás presvedčili a keď prišla lanovka druhýkrát, už sme v nej všetci do jedného sedeli.

macronky

Keďže počasie nevyzeralo, že by sa malo zmeniť, tak sme bez váhania sadli do prvého autobusu a pobrali sa naspäť na letisko. Samozrejme, že sa potom vyčasilo, keď sme odlietali, dokonca i slnko svietilo. No to už bolo v čase, kedy by sa patrilo na letisku byť a nie sa ešte túlať v meste. Nikdy neviete, aké dlhé kontroly môžu byť.

Ale mám Malého princa! Il Piccolo Principe. Z jedného maličkého kníhkupectva. Dokonca mi dala na výber z dvoch vydaní, nakoniec som zobrala tvrdú väzbu. Opäť spracovanie, aké ešte nemám, čo je vítaná zmena oproti jednotným zo severu Európy.

letisko

Tak sme sa pomotali na letisku, boli na výborných cestovinách, mali skvelé makronky rôznych chutí, odolávali lákadlám duty-free obchodov a sledovali odlety. Svojim spôsobom ma to stále fascinuje a považujem celý ten proces pristávania a odletu za mágiu. Ale pri našom poslednom lete mi manžel povedal, že už sa vôbec nebojím. Už mu nestískam ruku pri každej sebemenšej turbulencii. I zmeny tlaku znášam lepšie a hoci bývam po lete unavená, vlastne si to začínam užívať. Síce je tam stále ten rešpekt a niekde v kútiku aj strach, no ešte pár letov a začne ma to aj baviť. Naviac, keď ste fakt unavení a chce sa vám spať, turbulencie uspávajú ešte viac. Niečo ako vlny na jachte. Len ste niekoľko kilometrov nad zemou a neviete lietať. V tej únave vám to je aj tak jedno.

Nízkonákladové lety sú perfektné na spoznávanie Európy a ak let netrvá viac ako dve hodiny, tak i ten stiesnený priestor sa dá zvládnuť. Na Wizzair nemáme rady iba malé rozmery povolenej príručnej batožiny. Na víkend je to ešte v poriadku, v prípade týždňovej dovolenky je to veľmi o kompromisoch a neostáva priestor na suveníry. No zistili sme, že do lietadla je povolená jedna taška na osobu, ak je to nákup z duty-free obchodov na letisko. Takže nakoniec si okrem skvelých zážitkov zo Španielska a trošku i Talianska, odnášame aj plnú tašku talianskych dobrôt. Obzvlášť na lanýžové pesto a čokoládky sa teším.

Bergamo_01 Bergamo_02 Bergamo_03 Pokračuj v čítaní

Poznámka

Montserrat

Zašli sme si na Montserrat. Pred odchodom som o mieste vedela akurát to, že je necelú hodinu cesty od Sidges a nachádza sa v horách. Hory mám rada. A myslím že som zachytila niečo o najznámejšom pútnickom mieste v Katalánsku.

Montserrat je v skutočnosti vápencový masív, ktorý si všimnete už zdiaľky pre jeho typické a výrazné erodované vrcholky, pripomínajúce zuby, náboje do zbraní alebo postavy, ak máte silnejšiu fantáziu. Najvyšší vrchol sa volá Sant Jeroni a je vo výške 1236 metrov na morom.

Oblasť sa stala známa tým, že podľa legendy sa tu v roku 880 dostalo akýmsi pastierom akési zjavenie. To sa opakovalo, potom to ukázali farárovi z Olesy de Montserrat, ten to potvrdil, následne bol informovaný biskup a keď sa tam celá partia prišla pozrieť, objavili jaskyňu so Svätou sochou. Nech už to znamená čokoľvek.

Biskup teda pôvodne chcel sochu preniesť do Manresy, avšak ževraj im tak zťažkla, až si to vysvetlili ako znamenia. A tak tam vybudovali kaplnku. Kláštor nasledoval v roku 1025, založil ho opát Oliba.

V súčasnosti sa v tu nachádza múzeum, lanovky, predajne suvenírov, v kláštore pôsobí chlapčenský spevácky zbor. V múzeu je okrem gotických oltárov aj zopár diel od Picassa či Caravaggia a uchovaný je tu aj rukopis Llibre vermell de Montserrat. Llibre vermell de Montserrat pochádza zo 14 storočia, zo 172 listov sa stratilo 32 a obsahuje náboženské piesne. Názov (“červená kniha” v preklade) odkazuje na farbu väzby, ktorú dostal v 19. storočí.

Toľko zhrnutie s pomocou wikipedie.

Na náboženské veci nie som, v Boha neverím, takže nejaká duchovná rovina mi bola ukradnutá. Ale za to, že kláštor postavili pomerne vysoko v horách ich chválim a dokonca, aj napriek tej náboženskej architektúre a sochám, vyzerá dosť dobre. Ako to sa im musí nechať, že s takými stavbami sa im prostý ľud ohuroval jednoducho.

Montserrat_01 Montserrat_02 Montserrat_03 Pokračuj v čítaní

Poznámka

Slnečný Sitges

Nie som najväčší fanúšik leta, ale dajte mi týždeň, more k tomu a ja som ochotná zniesť aj tropickejšie teploty. A dokonca byť spokojná. More totiž robí zázraky a kým v našich stredoeurópskych betónových džungliach pri tridsiatkach trpím, na juhu Európy mi to tak nepríde a miestna klíma je vlastne celkom príjemná. A naviac je tam more.

Na týždeň sme sa dvanásti kolegovia presunuli do Sitges, obľúbeného turistického letoviska pod Barcelonou. V podstate robíme to, čo aj v Brne, akurát firma nám na mesiac zabezpečila menšiu vilu a kto mal záujem, mohol na týždeň vymeniť slnkom rozpálené podkrovné kancelárie našej brnenskej prvorepublikovej vily za nemenej rozpálenú vilu v Španielsku. Je tu bazén a more a to sa počíta.

Jediné, čo som sa o Sitges dozvedela pred odletom, bolo:

Malé město Sitges nabízí velké party. Noční život tu je vskutku bohatý, lidé nádherní a každoroční karnevalový festival neskutečně epický. Sitges je prubířský kámen alternativní kultury, velmi živý a přátelský pro lesby, gaye a bisexuály. Místní jídlo a nápoje jsou úžasné – prostě zde musíte okusit víno Malvasia, vyrobené z hroznů pocházejících až z antického Řecka. Nezapomeňte na muzeum Museu Romàntic „Can Llopis“ a pokud jste v Sitges v říjnu, nevynechte dobře známý filmový festival Sitges, což je filmová přehlídka extravagantních horrorů, sci-fi a fantasy. zdroj: tripadvisor

Takže v konečnom dôsledku som vôbec netušila, kam idem, ale neznelo to zle a pláže majú piesočné.

pool office

Je tu perfektne. Vila, kde pracujeme je hrozne moc fajn, voda v bazéne taká akurát, piesková pláž 5 minút chôdze, voda v mori tak akurát a vlny tiež. Na to, že sme v Španielsku, je tu kľud. Do centra to máme polhodinu po promenáde, všade samé palmy a typická južanská architektúra.

Hovorí sa tu katalánsky, rozumejú aj angličtine, takže vôbec nevadí, že som od Erasmus pobytu pred piatimi rokmi španielčinu celkom slušne zabudla. Zmrzlinu robia výbornú a s manželom sme si vyhliadli pár menších reštaurácií, kam by sme chceli niekedy večer zájsť. Minimálne na tapas musíme.

Boli sme aj v centre mesta pozrieť. Popri pláži k Iglesia de San Bartolomé y Santa Tecla, kostolu zo 17. storočia a typickej dominante Sitgesu. Odtiaľ sme sa nechali uniesť do uličiek plných ľudí, obchodíkov a podnikov. Krásna je Carrer Nou, krátka a úzka s niekoľkými umeleckými galériami.

Počasie má byť celý týždeň, čo tu budeme, dokonalo letné. Tridsať stupňov cez deň, dvadsať v noci. Takže občas si od práce skočíme do bazéna, už sme v tom bazéne aj pracovali. A po práci do mora. Plávanie vo vlnách je skrátka neskutočné. No proste sa tu máme tak dobre, že ani kníh asi veľa neprečítam. Ak vôbec jednu.

Sitges_21 Sitges_24 Sitges_26 Pokračuj v čítaní

Poznámka

Tretie dovolenkové čítanie

Tretie dovolenkove citanie I

V tretích knižných tipoch na letné čítanie nejdem nikam ďaleko. Keď je úplne voľný víkend priam sviatkom, taký, kedy ste u seba doma a viac menej ani nemusíte pracovať, tak je to taká malá letná dovolenka. Pôvodne sme síce chceli ísť na Slovensko, ale v istom momente sme si povedali, že ostať doma v Brne a iba si zájsť na piknik na priehradu nie je vlastne vôbec zlý nápad.

A tak aj na knižky došlo. Dočítať rozčítané príbehy, objaviť nové. A ráno, než som sa po dvoch hodinách dostala z postele, aj tá krátka z nočného stolíka bola zrazu prečítaná. A večer tá druhá. Za posledných pár dní som (do)čítala päť kníh. Mám teraz čítacie obdobie. Po práci žiadne povinnosti, divadlo, stretnutia… lebo herci i ľudia majú prázdniny, Brno je vyľudnené, MHD mi do práce začala jazdiť inak a čochvíľa je niekto niekde inde. Však ani mi sa doma dlho nezdržíme, letenky sú už booknuté.

Takže čítam veľa a všade, páči sa mi, ako ubúda neprečítaných kníh v knižnici. Myslím, že s tým budem ešte nejakú dobu pokračovať, aby som potom mohla suverénne nakráčať do kníhkupectva a odniesť si ďalšie novinky s pocitom, že si to zaslúžim, že veď predsa tie knihy aj čítam.

Tretie dovolenkove citanie II

Anthony Dierr – Zeď vzpomínek

Od poviedok som očakávala tému podobnú ako predchádzajúci autorov román Jsou světla, která nevidíme. Vôbec som nevedela, že poviedky sú úplne iné a naviac vyšli o pár rokov skôr. Jednotlivé príbehy boli odlišné a každý o niečom inom. V ničom sa na seba neponášali, snáď len v autorovom talente zachytiť a opísať pomerne všedné okamihy. Niektoré boli slabšie, niektoré výborné.

Prvá poviedka s rovnomenným názvom a s ľahkým sci-fi námetom ma zaujala, takže prvý dojem bol celkom dobrý. Lenže nasledovala druhá, Milujte se a množte se, témou síce silná no napísaná príliš obyčajne. A tretia, ktorá mi ani v pamäti dlho neutkvela. Už som sa bála, že budem sklamaná. Potom prišla Vesnice 113 o budúcej priehrade, kvôli ktorej sa stovky obyvateľov musia proti svojej vôli odsťahovať. A ja som sa na konci pristihla, ako by sa mi páčila samostatná kniha na túto tému.

Řeka Nemunas bola krásne smutno poetická, príjemne sa čítala, ale opäť mi prišla skôr obyčajná. Celé to ale napravil Život po životě. Doerr vie úžasne opísať vojnu z pohľadu bežných ľudí. Pre mňa najlepšia poviedka. A veľmi sa mi páčila aj posledná poviedka, tá s názvom Hlubina.

Tretie dovolenkove citanie III fix

Marcus Sedgwick – Já nejsem neviditelná

Asi som úplne zabudla o čom bola anotácia alebo som sa nechala nalákať nejakou recenziou. No skrátka som si myslela, že Já nejsem neviditelná je napínavá dráma o slepom dievčati, ktoré všetkým dokáže, že aj napriek handicapu dokáže prežiť skvelý život. A ono to svojim spôsobom aj tak je, lenže je tam priveľa náhod a to ma nebavilo.

Prekvapujúco sa ale kniha číta sama, takže mi to ani netrvalo nijak dlho. A hlavnú hrdinku som aspoň spočiatku obdivovala, že sadla s malým bráškom a plyšovým krkavcom Stanom do lietadla, odletela na druhý kontinent a rozhodla sa nájsť svojho otca. Lenže to bolo celé o náhodách, takže ich tam bolo viac ako mi bolo milé. A ku koncu som už len krútila hlavou a hovorila si, že toto viac ako tri hviezdičky nedostane. Ani nedostalo. Ale ako čítanie na odpočinok k vode môže byť.

Tretie dovolenkove citanie IV

Minna Lindgrenová – Babičky: Mrtvý kuchař

Veď ja som úplne zabudla, že mám rozčítanú fínsku humornú detektívku. Ale môžu za to ostatné knihy, ktorým sa podarilo ju nejako schovať. A ako mi z nich ubúdalo, tak som sa dopracovala aj k tejto, pol roka rozčítanej knihe.

Babičky s podtitulom Mrtvý kuchař je kniha na pomedzí detektívky, humoru a sociálnej drámy. Tri kamarátky, dôchodkyne Siiri, Irma a Anna-Liisa, nemajú v domove dôchodcov Podzimní háj veľa zaujímavých činností a tak sa s vervou a v rámci svojich možností pustia do odhaľovania podozrivých činností. Jeden by nečakal, čo všetko sa tam môže diať.

Veľmi ma bavil pohľad z ich dôchodcovskej strany. Na to, ako vidia bežné dni, snahu doktorov im predĺžiť život ďalšími liekmi,  často proti ich vlastnej vôli, nezáujem rodiny i zachádzanie od okolia. Bavilo ma, ako aj napriek situácii a častým návštevám pohrebov nestrácali na úsmeve. A bavila ma mnemotechnická pomôcka Siiri Kettunenovej na zapamätanie PIN kódu: “druhé číslo je třetí mocninou prvního, třetí je jejich rozdíl dělený třema a čtvrté je součet prvních dvou minus třetí.” Uznajte, že keď si niekto dokáže zapamätať štyri čísla takto, tak i napriek pomalšiemu pohybu a častej únave, má hlavu v poriadku.

Pomalé tempo a dej možno zbytočne natiahnutý na 300 husto popísaných stranách, ale i tak kniha stojí za pozornosť. Naviac sa dozviete o architektúre v Helsinkách.

Tretie dovolenkove citanie V

Lena Anderssonová – Svévole

Romantický príbeh tak trochu inak. Žiadna jednoduchá vec, vzťahy sú predsa komplikované. Najmä tie, kde o vzťah stojí iba jedna strana.

Tridsiatnička Ester Nilssonová, poetka a esejistka, ktorá bola o sebe presvedčená že je rozumná. Vedie intelektuálne debaty, nemá problém argumentovať, pohybuje sa v umeleckej sfére. Dokonca žije v rozumnom dospelom vzťahu. Jedného dňa ale dostane ponuku na prednášku o umelcovi Hugovi Raskovi. Už počas prípravy začína pociťovať prvé city. Po osobnom stretnutí sa obdiv a uznanie ešte viac prehĺbi, a po naviazaní milostného vzťahu sa Esterino správanie zmení úplne. Čitateľ tak má možnosť vidieť, čo sa deje v hlave zamilovanej a zároveň odmietanej ženy, ktorá si akékoľvek gesto dokáže vysvetliť v svoj prospech, dni a týždne sa dokáže týrať a maximálne sa odovzdať takmer nulovej nádeji, že Hugo po nej naozaj túži.

Kniha je písana veľmi inteligentne, aby tak podčiarkla osobu hlavnej hrdinky. Čo z nej na jednej strane robí výnimočný romantický príbeh, iný ako všetky tie lovestory so šťastným koncom, na druhej strane to úplne najpohodovejšie čítanie nebolo. V knižke je však veľmi veľa trefným poznámok o vzťahoch a kľudne by z nej mohli citovať ženské časopisy i psychológovia. Hoci ma ku koncu prestávala baviť, stále ma niečo nútilo čítať ďalej, až do poslednej stránky.

Tretie dovolenkove citanie VI

Selma Lonning Aaro – Už budu!

Decentne sprostý názov vystihuje celú tému krátke nórskej novely. Hlavná hrdinka má problém. Problém o ktorom sa nehovorí, pretože predsa každý to robí a každý si to užíva a takže TO každý má. TO a nie problém. Lenže Julia orgazmus nikdy nezažila a rozhodla sa s tým niečo spraviť. Už budu! je otvorený a provokatívny príbeh o žene. O jej minulosti, vzťahoch, chlapoch, rodine a osobnom probléme s pestúnkou detí.

Týždeň v spálni hlavnej hrdinky, kde sa rozhodla s pomocou Mr. Rabbita dosiahnuť to, čo nikdy nezažila a zároveň celý život v spomienkach hlavnej hrdinky, ktorá cestovala, milovala, nemilovala a nakoniec sa usadila. Má muža, deti a ukrajinskú au-pairku. Svoju situáciu komentuje s nadhľadom, jemným humorom a prekvapivou úprimnosťou. Ku koncu síce strácal dobre rozbehnuté tempo, ale vzhľadom na relatívne nízke hodnotenia ma aj tak celkom bavil.

Tretie dovolenkove citanie VII

Predchádzajúce tipy