Poznámka

3735,2 km | Nordkapp (Nórsko)

A sme tu. Na skoro najsevernejšom cípe kontinentálnej Európy. Na cíp o jeden stupeň severnejšie je možné vyšlapať za približne deväť hodín a druhý ešte severnejší, 50 km východne, je myslím na dvojdňovú tour. Takže vzhľadom na počasie a to, že chceme v Nórsku stihnúť aj Lofoty a vyšlapať na Trolltungu, poslušne platíme vstupné na ten najznámejší turistický Nordkapp. Kam vedie asfaltka, nechýba parkovisko a privíta vás usmievavý mladík.

Ale ešte než než sme sa tam dostali, čakala nás mnohohodinová cesta z fínskeho mestečka Ivalo. Viac ako 400 kilometrov, 6 hodín naprieč nádhernou severskou krajinou. Ja viem, že stále hovorím ako je tu krásne, ale nemôžem inak. Mňa to stále dostáva. A najmä po presune do Nórska sa krajina opäť zmenila. Terén je viac kopcovitý, postupne i skalistý. Jazerá sa menia na zátoky, prvé menšie fjordy až more. Pribúda sobov popri ceste. Pribúda rozkošných červených domčekov. Vôňa rybaciny vo vzduchu. Čajky. Fliačiky snehu na horách. Všetky tie gýčovite, no stále krásne obrázky nórskeho prímorského vidieka. To všetko sme mali za sklom auta.

Odpočívadla sú strategicky umiestnené tak, že z nich je pekný výhľad. Aj keď pre ten tu človek nemusí ísť nikam ďaleko. Polovica našej cesty kopírovala pobrežie. Čím sme sa dostávali severnejšie, tým viac som pozerala na okolie. Knihu som odložila veľmi rýchlo. Dokonca aj sedemkilometrový tunel pod morom ma fascinoval.

Keď sme dorazili do oblasti Nordkapp, mala som pocit, že už tam musíme každú chvíľu byť. No náš cieľ bol stále desiatky kilometrov ďaleko. A po tých serpentínach ani nemožno ísť rýchlo, takže stále nás čakala viac ako hodina cesty. Ale akej úžasnej.

Občas ma napadlo, aké to tu musí byť žiť. Počasie sa zrejme mení často, vyššie teploty asi len párkrát v lete, často hmla. Domy ďaleko od seba, obchod ešte ďalej. Dokázala by som odísť na niekoľko mesiacov do podobnej izolácie? Asi by ma lákalo to zistiť. Táto oblasť mi prišla svojim spôsobom odľahlejšia, ako fínske Laponsko. Niečo na tej Finnmarke je.

No, ale teraz už ten Nordkapp. Vlastne je to len skala presne taká, ako poznáte z obrázkov. Viditeľnosť síce ďaleko, ale nebyť zamračeného počasia, bolo by ešte ďalej. Stupňov približne osem. Doma je vraj vyše tridsať. TUristov málo, sezóna sa asi ešte nerozbehla. WiFi zadarmo. Takže selfíčka, fotky, zavolať maminám, kúpiť suveníry a poslať pohľadnice rodičom.

Pod budovou je v podzemí ešte malá stála expozícia o objavení, pomenovaní a prvých turistoch, a tiež krátke hudobno-vizuálne premietanie o štyroch ročnýh obdobiach Nordkappu.

Ubehla asi hodina, než sme sa rozhodli ísť naspäť. Na chvíľku sme uvažovali prespať v niektorom z neďalekých kempov, lenže k našej ďalšej zástavke by to na druhý deň bolo viac ako desať hodín jazdy. No a keďže do západu slnka ďaleko, rozhodli sme sa presunúť aspoň o tri-štyri hodiny južnejšie. Nakúpili sme v prvom supermarkete (tie nórske ceny sú fakt hrozné) a vyrazili na cestu. Nevieme, kde prespíme, ale pri zachovaní určitých pravidiel (nie orná pôda, nie súkromný a ohradený pozemok, min. 150 m od budovy…) sa miesto na dva stany určite nájde.

A viete čo? Aj keď sme dosť dlho vracali po tej istej pobrežnej cesty, lebo inej niet, tak nás to stále bavilo. Svietilo slniečko (sa totiž blíži večer, nám vždy k večeru vychádza slnko) a z opačnej strany vyzerá cesta zase trošku inak. More naľavo, skaly z opačnej strany, objavili sa potôčiky, ktoré predtým nebolo vidieť.

Nordkapp 01 Pokračuj v čítaní

Poznámka

Lemmenjoki National Park

Národný park Lemmenjoki je najväčší NP vo Fínsku (dokonca ešte o nejakých 300 kilometrov štvorcových väčší, ako NP Urho Kekkonen), nachádza sa opäť v Laponsku, akurát viac západne. V Nórsku pokračuje ako Øvre Anarjóhka National Park. Je domovom sobov, a to nie pár desiatok či stoviek, ale doslova tisícových stád.

Preteká ním rieka Lemmenjoki, ktorá sa vlieva do jazera Inari. To je jedno fakt obrovské jazero. Sem-tam sem príde niekto hľadať zlato, väčšina turistov ale ide skôr za turistikou. Na to, ako je park obrovský, je v ňom iba 60 kilometrov vyznačených trás. No dá sa tú aj člnkovať, respektíve splavovať.

Zaujímavosťou je, že les tu aj na niekoľko desiatok kilometrov nezmení svoju podobu. Borovice mladé, dospelé, popadané, dávno za zenitom, no stále dôležité pre miestny ekosystém. Na prírode sa podpísal aj vplyv ľadovca, ktorý pred cca ôsmymi tisícami rokov začal ustupovať.

NP Lemmenjoki 01 NP Lemmenjoki 02 NP Lemmenjoki 03 Pokračuj v čítaní

Poznámka

Urho Kekkonen National Park

Národný park pomenovaný podľa najdlhšie slúžiaceho prezidenta Fínska Urho Kaleva Kekkonena sa rozkladá na ploche 2 550 km2, čo je asi päťkrát viac ako rozloha Prahy. Takže je veľký. Nachádza sa v Laponsku a založený bol v toku 1983. Takže pomerne mladý.

Tým ako je veľký a rôznorodý sa hodí pre každého turistu. Tí menej zdatní sa môžu vybrať na niektorú z ľahších a iba pár kilometrových trailov z východzích mestečiek Saariselkä, Kiilopää, Tankavaara, Sompiojärvi, Kemihaara alebo Haukiniva. Tí odvážnejší si vezmú dovolenku na týždeň a prejdú park krížom krážom.

Ako som už spomínala v predchádzajúcich článkoch, fínske národné parky milujú turistov a dajú im dostatok možností, aby v nich mohli prespať. Iba prístreškov je v celom parku takmer tridsať, nechýba niekoľko desiatok chát, prístupných je šesť sáun (áno, Fíni saunu milujú tak moc, že nesmú chýbať ani v národnom parku), samozrejmosťou sú miesta na stanovanie a viac ako stovka vyhradených táborákov.

Fakt uvažujem o tom, že sa sem ešte niekedy na týždeň vyberieme. Iba sem. Na poriadny trail naprieč parkom. Aj manžela to nadchlo, tak čo vy viete, možno o rok budú články z toho, ako preklíname komáre a koho to bol nápad prejsť denne desiatky kilometrov laponskou divočinou.

Tentokrát však máme iba jeden deň (no teoreticky aj viac, ale chceme zájsť ešte do druhého parku), takže sme sme sa rozhodli len pre niečo kratšie. Zašli sme do turistického centra Saariselkä kde nám pracovníčka odporučila jej obľúbenú trasu. Chceli sme niečo na desať kilometrov a toto perfektne sedelo.

Kilometrov sme nakoniec spravili štrnásť, pretože sme si spravili aj menšiu odbočku a vrátili sa inou cestou.

Park je úžasný a obrovský. Keď sme sa dostali na vrchol jedného kopca, všade kam sme sa pozreli bolo vidieť iba lesy. Nekonečné more lesov. A to sme boli iba na okrajovej časti parku. Keď si predstavím, čo to musí byť ďalej na východ. (Lesy, lesy, lesy a potom Rusko). No, možno to raz zistíme.

Ľudí bolo málo, sobov naopak veľa. Stretli sme niekoľko stád s desiatkami sobov i pár osamelcov. Komárov bolo napodiv v norme okrem jedného močaristého miesta, kadiaľ sme radšej prešli svižnejším krokom. A počasie? Nádherné. Ani kvapka nespadla, viditeľnosť úžasná, slniečko svietilo do tváre. Lepšie byť nemohlo.

Trošku sme iba ľutovali, že sme si nezobrali nič na opekanie, pretože sme sa zastavili aj pri nejednom táboráku. Nevidím to inak než len, že sa sem musíme niekedy vrátiť.

NP_Urho_Kekkonen_05 NP_Urho_Kekkonen_06 Pokračuj v čítaní

Poznámka

2987,5 km | Ivalo River Camping

Stále prší. Viac menej. Presúvame sa stále severnejšie, popravde, už sme v Laponsku. Máme za sebou ďalších viac ako tisíc kilometrov a tri dni.

Rauma

Rauma je približne 40 tisícové mesto na západnom pobreží. Je známe tým, že historická časť (Vanha Rauma) je pre svoje zachovalé drevené budovy zapísaná v UNESCO. No a to je asi jediná zaujímavosť, naviac ju prejdete za 10 minút. Ale aspoň sme si nakúpili, obehli tri kníhkupectva, aby sme nikde nenašli Malého princa vo švédčine, zistili, že v Hesburger nemajú moc dobrý burger a shake, a naopak jedli výborné pečivo s akousi vanilkovou náplňou a čerstvými jahodami. No ale za 2 €/kus, bodaj by to nebolo dobré.

Rauma Pokračuj v čítaní

Poznámka

2558,7 km | Ranua Wildlife Park

Ranua Wildlife Park (fin. Ranuan eläinpuisto) je najprírodnejšia (a najsevernejšia) ZOO, akú som doposiaľ navštívila. V podstate je to prechádzka v lese po drevenom chodníku a od zvierat naokolo vás delia iba bezpečné mreže. A betón, ak ide o výbeh medveďov. Lenže keď vidíte, aký vysoký je ľadový medveď, tak ste za to vďační.

Vstupné je 16 €, na ZOO takýchto kvalít bežná cena. Trasa ma myslím okolo 2,5 kilometrov a je iba jedna. Jedným smerom. To je asi najúžasnejšie, pretože sa nemusíte na žiadnej križovatke rozhodovať, kam ísť, kam sa vrátiť a ktoré zvieratá vynecháte. Tu uvidíte všetky, pretože cestička je robená tak, aby ste išli okolo všetkých výbehov.

Výbehy sú poriadne veľké, takže si kľudne vezmite aj ďalekohľad. Je tam aj dosť atrakcií pre deti v podobe ihrísk. Celkovo mi príde park rodinám veľmi naklonený. Za pekného počasia alebo v zime to musí byť zážitok. Ale oplatí sa navštíviť aj keď prší. My sme to riskli a spravili si odbočku na ceste z Oulu do Rovaniemi. Predpoveď nevyzerala vôbec priaznivo, skutočne nám väčšinu času pršalo (a nie málo). Ale i tak sme odchádzali spokojní (a zmoknutí).

A sladký záver? Čokoládovňa Fazer má pred vchodom do ZOO predajňu. Cukríky Angry Birds, čokolády (z našich obchodov môžete poznať čokolády Geisha), sušienky či dózičky s Mumínkami a bonbónmi vo vnútri. Určite si vyberiete.

DSC_1728 DSC_1822 Pokračuj v čítaní

Poznámka

Pešo až do Jeruzalema

40 dni pesky do Jeruzalema

Autor: Ladislav Zibura
Názov: 40 dní pěšky do Jeruzaléma
Rok vydania: 2014
Vydavateľ: BizBooks
Počet strán: 240

. . .

Kniha 40 dní pěšky do Jeruzaléma s podtitulom O pouti bez cukrové vaty je úžasným a vtipným rozprávaním o tom, že pešie púte rozhodne nie sú minulosťou. Že na takú púť sa môžeme vydať aj my dnes. Len tak, s 12 kilogramovým batohom na chrbte a bez mapy. Bez mapy je to asi ešte lepšie.

40 dní trvala Ladislavovi Ziburovi cesta z tureckého mestečka Pinarhisar do izraelského Jeruzalema. Časť síce musel kvôli vojne v Sýrii prekonať letecky, ale i tak sa nachodil viac ako dosť. Viac ako si vieme predstaviť. Viac ako by si väčšina z nás trúfla.

Čo vás vás však na tom dostane najviac je humor a trefné poznámky, ktorými celú cestu popisuje. Kniha sú jeho postrehy z každého dňa, ktorý mal za sebou. Okrem vlastnej cesty sa podelí aj s cennými poznatkami o cestovaní a miestnej kultúre. A čerešničkou na torte sú krátke komiksové stripy.

Arabské krajiny sú známe svojou pohostinnosťou. Preto ma vôbec neprekvapilo, na koľko skvelých ľudí narazil, koľkí ho pozvali k sebe domov, na čaj, bohatú večeru či mu poskytli miesto na spanie.

Takže. Horúčavy, smäd, neistota, psy, rôzna háveť čo žije v púšti, tuším i medvede som tam zachytila. Desiatky až stovky kilometrov pred sebou, pľuzgiere, cesty plné áut. Znie to lákavo? Nie. Stojí kniha za prečítanie? Áno!

Zaměřit se na pouť jako celek. “Poznávaš cizí zemi, za tri týdny jsi toho zažil víc než za uplynulý rok a plníš si sen mnoha lidí” zní rozhodně lépe než “jdeš po rozpálené silnici plné pitomých aut a máš žízeň”.

Plné hodnotenie za odvahu, inšpiráciu, humor a úprimnosť. Bavila som sa od začiatku do konca, najmä záver ma neskutočne rozosmial. Páčili sa mi postrehy miestnej kultúry i ľudí obecne. Obdivovala som Ladislavove odhodlanie ísť ďalej aj napriek prekážkam. No skrátka skvelé čítanie najmä teraz, keď začína najväčšie obdobie dovoleniek. Nepochybujem o tom, že sa vám v hlave usadí malý chrobáčik, ktorý vám sem-tam našeptá, že taká púť vlastne nie je zlý nápad. A nemusí to byť zrovna do Jeruzalema.

Jěště štěstí, že se v Turecku nepije alkohol. Kdybych místo každého čaje dostal panáka slivovice, patrně by mi explodovala játra. Snad právě tohle je důvod, proč žádná středověká poutní trasa nevedla přes Valašsko.

5/5

uryvok 40 dni pesky do Jeruzalema